utorok, 2. júla 2013

Presun príspevkov

nakoľko XTB opäť zriadil na stránke sekciu mediálnych príspevkov analytikov, tak sa nové mediálne príspevky budú objavovať tam (nech to nemusím 2x uploadovať)

http://www.xtb.sk/analytika/analyticky-tim/kamil-boros

pondelok, 10. júna 2013

MMF sa pri gréckom dlhu „nesekol“ ale klamal


V mojich komentároch na tomto mieste často kritizujem Trojku  za nelogické a hyperopitmistické prognózy vývoja dlhu a ekonomiky (napr. TU, TU, či TU). Naposledy v apríli, kedy som v komentári „Brusel sa odmieta prebudiťz ríše snov“ pri úplne od veci prognózach pre Cyprus na konci položil nasledovnú otázku:

Sú teda len dve možnosti. Buď sú títo ľudia, ktorí za naše peniaze lietajú po Európe v prvej triede, bývajú v päťhviezdičkových hoteloch a na recepciách jedia kaviár neschopní, alebo nás úmyselne zavádzajú hausnumerami. Sám neviem, ktorá možnosť je horšia...

Dnes tu máme odpoveď. Síce sa netýka priamo Trojky, ale jedného jej člena Medzinárodného menového fondu (MMF). Denníku Wall Street Journal sa dostal do ruky tajný interný dokument z MMF, v ktorom analyzuje vlastné chyby pri programe pre Grécko. V článku Wall Street Journal o tomto dokumente stojí napríklad toto:

„MMF ohol vlastné pravidlá, aby sa masívny grécky dlh zdal udržateľný, a to aj napriek tomu, že krajina nespĺňala tri zo štyroch kritérií pre pomoc“

„Počas posledných troch rokov, vysokí predstavitelia MMF, vrátane jeho šéfky Christiny Lagardovej, opakovane vyhlasovali, že grécky dlh je udržateľný a bude pravdepodobne splatený na čas v plnej výške. Dokument pritom opisoval neistotou ohľadom pomoci ako „tak výraznú, že personál sa nedokázal zaručiť, že verejný dlh krajiny je s veľkou pravdepodobnosťou udržateľný.“ “

Odpoveď na mnou nastolenú otázku teda je, že MMF a pravdepodobne aj celá Trojka, úmyselne klamali celý svet.  Pokiaľ by v roku 2010 povedali pravdu, Grécko by už po bankrote, prípadne aj po vystúpení v eurozóny mohlo dávno ekonomicky rásť a nie pasovať s nekonečnou depresiou a dvadsaťsedempercentnou nezamestnanosťou, ktorá neprestáva rásť. Na druhej strane by veriteľské krajiny mohli mať buď nižší dlh, alebo by ho mohli využiť zmysluplnejšie ako utopiť v gréckej čiernej diere, napr. u nás na stavbu diaľnic.

Aký mali v MMF k tomuto klamstvu dôvod? V článku Wall Street Journal sa píše, že MMF bráni svoje konanie získaním čas na limitovanie nákazy v eurozóne. To sa mu ale zjavne nie úplne podarilo, keď o pomoc museli požiadať Írsko a Portugalsko, a Taliansko so Španielskom zachránila pred bankrotom až ECB prísľubom  neobmedzených nákupov dlhopisov. Keby MMF spolu s eurovalom už vtedy nezachrániteľnému Grécku nepomohli, tak by ECB vytiahla túto zbraň najťažšieho kalibru o dva roky skôr a nákaza by bola zažehnaná tak či tak.

A aj keby nebola v pozadí ECB a na pleciach MMF by stál osud eurozóny, tak určite nie je poriadku, že nadnárodná verejná inštitúcia vodí celý svet za nos. A podobne aj Európska komisia (EK), ktorá sa mi nechce veriť, že došla po spolupráci s MMF k iným záverom ohľadom udržateľnosti gréckeho dlhu. Čosi naznačil aj vtedajší šéf eurogroup Juncker, ktorý v roku 2011 vyhlásil, že „Keď sa veci stanú vážnymi, musíte klamať.“

Úspech úsudku MMF a EK, kedy použiť klamstvo pre „všeobecné dobro ľudu“ dokumentuje súčasná šesť kvartálov trvajúca recesia v eurozóne. Tá je logickým dôsledkom míňania vzácnych zdrojov na udržiavanie nerentabilných, resp. málo rentabilných investícií pri živote, ktorých objem MMF a EK nielenže neznížili, ale dokonca zvýšili. Na druhej strane si vďaka zavádzaniu množstvo ľudí žijúcich z peňazí daňových poplatníkov udržalo svoje fleky, a možno aj cez túto perspektívu je potrebné pozrieť sa na dôvod klamstiev.  

Ako povedal na minulotýždňovej tlačovej konferencii šéf ECB Mario Draghi, cesta k rastu priateľskej konsolidácii je tá ťažšia – znižovanie neproduktívnych výdavkom vlád a nie zvyšovanie daní, ktorým ide veľká časť Európy. Pokojne pri ich škrtaní môžeme začať pri MMF a EK.  Ročné prevádzkové náklady MMF sú zhruba 1 mld. eur, EK ich má dokonca vyše 8 mld. eur, pričom dodatočné škody, ktoré MMF a EK nalievaním peňazí do čiernych dier páchajú, sa počítajú v desiatkach, keď nie stovkách miliárd eur.

štvrtok, 30. mája 2013

Prajem Japoncom veľa šťastia pri ich experimentoch

V Japonsku je sranda. Nestará sa o ňu nikto iný ako centrálna banka Bank of Japan svojím „kvalitatívnym“ kvantitatívnym uvoľňovaním. V jeho dôsledku investori na trhoch s japonskými dlhopismi očakávajú infláciu a zbavujú sa nízko úročených štátnych dlhopisov, ktoré by im reálne prerábali. Tento rast výnosov na dlhopisových trhoch v obavách o možný negatívny dopad na úverovanie následne praskol akciovú bublinu, ktorú Bank of Japan v snahe tlačením peňazí naštartovať infláciu za posledný pol rok nafúkla.

Celú situáciu odštartoval nárast výnosov z desaťročných dlhopisov k psychologickej úrovni  1 % p.a. minulý štvrtok. Ešte v apríli sa pritom výnosy pohybovali okolo úrovne 0,5 %. Negatívne na úverovanie môžu vyššie výnosy zo štátnych dlhopisov doľahnúť dvoma kanálmi. 1) od výnosov zo štátnych dlhopisov ako bezrizikového aktíva sa odvíjajú výnosy z korporátnych dlhopisov, pre podnikovú sféru to znamená drahší nový dlh a drahšie refinancovanie starého dlhu, ktoré ukrajuje viac zo zdrojov podnikov 2) Japonské banky sú naložené štátnymi dlhopismi, a keďže rastúce výnosy znamenajú nižšiu cenu, tak budú banky na časti dlhopisových portfólií realizovať straty, čo zhorší ich kapitálovú pozíciu a aj kapacitu na nové úverovanie. Podľa minuloročnej štúdie MMF by rast výnosov o 100 bázických bodov pri všetkých splatnostiach vymazal regionálnym bankám zhruba 20 % z najkvalitnejšieho Tier1 kapitálu a veľkým bankám zhruba 10 %.

Keďže vytúženú infláciu, ktorej očakávania boli odzrkadlené vo vysokých cenách akcií, vytvára práve rozdávanie nových úverov, tak vyššie výnosy na dlhopisy logicky jej príchod odďaľujú. Eufóriu, ktorú v Japonsku spustila Bank of Japan, odzrkadľuje rast akciového indexu Nikkei 225 od novembra na minulotýždňové maximá o vyše 75 %. Keď ale útok na jednopercentnú hranicu pri výnose z desaťročného dlhopisu pripomenul rozvášneným investorom, že inflácia v krajine nemusí byť až taká istá vec, tak sa akciový index Nikkei obchodujúci sa na 26násobku ziskov dostal pod silný tlak (pri hlavných amerických a európskych indexoch je pomer ceny k ziskom v rozmedzí 16-18x). V utorok ukončil obchodovanie o 10 % ako pri štvrtkových intradenných minimách.

Tento rast výnosov z dlhopisov a výpredaj na akciových trhoch je ďalšou z „nechcených“ vedľajších účinkov politiky centrálnych bánk, ktoré snahou kontrolovať jednu premennú v ekonomike logicky stratia kontrolu nad ďalšími, v ktorých sa nerovnováhy v ekonomike následne prejavia.  Do celej tejto špirály „nechcených“ vedľajších účinkov sa Bank of Japan zamotala už dávno.

Masívne znižovanie úrokových sadzieb v 80 rokoch „nechcene“ vytvorilo obrovskú realitnú a akciovú bublinu, ktorá praskla keď na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch centrálna banka v reakcii na ňou „nechcene“ vyvolanú infláciu zvýšila úrokové sadzby. Potom prišli dve dekády politiky zachraňovania všetkého nerentabilného, čo sa po prasknutí bubliny odstalo do problémov, samozrejme za asistencie tlačiarní centrálnej banky. Počas týchto dvoch dekád umelé udržiavanie prestrelených cien a nalievanie zdrojov do čiernych nerentabilných dier „nechcene“ vyvolalo ekonomickú stagnáciu a miernu defláciu (ktorá bola dôsledkom sfukovania prestrelených cien). „Nechcene“ vyvolaná stagnácia nominálneho HDP (t.j. reálneho HDP + inflácie, ktorá je negatívna) nafúkla dlh k HDP nad 200 %.

Teraz sa centrálna banka snaží naštartovať aspoň akú takú infláciu, ktorá je jej poslednou šancou na zastavenie rastu dlhu k HDP. „Nechcene“ ale pri očakávaniach vyššej inflácie, na ktorej by nízko úročené dlhopisy prerábali, začína praskať dlhopisová bublina, ktorú Bank of Japan sama nafúkla nulovými úrokmi a nalievaním peňazí do finančného sektora, ktoré išli do dlhopisov. A to „nechcene“  v obavách o dopad vyšších výnosov na úverovanie poslalo nadol ceny akcií, ktoré sa vďaka ešte agresívnejšej politike centrálnej banky za pol rok takmer zdvojnásobili.

Tieto „nechcené“ vedľajšie účinky, za ktoré „samozrejme“ nemôže Bank of Japan ale nejaké nepredvídateľné externé faktory, sa teraz centrálna banka snaží znovu napraviť. Minulý štvrtok narýchlo požičala bankám 2 bil. jenov (cca 15 mld. eur) za minimálny úrok, aby za ne nakúpili dlhopisy a vyhlásila, že je pripravená navýšiť nákupy štátnych dlhopisov, aby ich súkromní investori našli pri predajoch protistranu.
Zaujímavé bude sledovať, aké „nechcené“ vedľajšie účinky bude mať tento krok, resp. jeho nadstavba v prípade, že by výnosy z dlhopisov pokračoval v raste alebo inflačné očakávania v poklese. Nakoľko tieto veličiny spolu úzko pozitívne súvisia, tak bude ešte zaujímavejšie sledovať, ako bude centrálna banka bojovať proti ekonomickej logike v snahe naštartovať infláciu a udržať minimálne úroky. Tlačiarne centrálnej banky štrukturálne problémy ekonomiky nevyriešia a tak sa ešte máme v Japonsku na čo tešiť. 


Na záver mi neostáva nič iné len zreprodukovať slová jedného z posledných normálnych centrálnych bankárov na svete Jensa Weidmanna z Bundesbanky: „Prajem Japoncom veľa šťastia pri ich experimentoch“.

pondelok, 13. mája 2013

ECB ukončila éru konsolidáce a požehnala éru japonizácie


Varovania ohľadom rizika morálneho hazardu, ktorý ECB ohlásením neobmedzeného nákupu dlhopisov pripustila, sa napĺňajú. Od septembra uplynulého roka, kedy ECB toto opatrenie ohlásila, výnosy z dlhopisov väčšiny problémových krajín začali klesať a v súčasnosti sa pohybujú už na najnižších úrovniach v za posledné roky. A to aj napriek ešte prudšiemu rastu dlhu k HDP než sa čakalo.

To mnohým politikom, ktorí ešte pred niekoľkými mesiacmi so sklonenými hlavami počúvali najväčšieho veriteľa eurozóny Nemecko, dodalo značnú dávku odvahy a v posledných týždňoch zdvihla sa vlna voči konsolidácii. Tej sa v eurozóne zostávajú verní už len Nemci, Rakúšania, Fíni, Estónci a Luxemburčania. Všetci ostatní sa už od Nemcov odklonili. Vrátane bývalého silného spojenca Nemcov – Holandska.

Samozrejme, nie je to nič nečakané. Sám som viackrát písal, že keď ECB prijme úlohu veriteľa poslednej inštancie (teda bude ochotná za vytlačené peniaze nakupovať dlhopisy krajín majúcich problém sa financovať) a upokojí dlhopisové trhy, tak sa budú politici časom domáhať väčších stimulov, ktoré majú naštartovať ekonomický rast.  Ich argument je nasledovný, keď konsolidácia tlmí HDP, tak dlh k HDP aj napriek nej rastie rastie, poďme teda radšej znižovať dlh k HDP cez stimuláciu menovateľa v sledovanom ukazovateli – HDP. A tou stimuláciou sa rozumejú väčšie deficity.

Aby to ale fungovalo, tak by jedno euro nového štátneho dlhu muselo vytvárať aspoň jedno euro nového HDP. V opačnom prípade bude rast dlhu k HDP pokračovať. Multiplikátor dopadu nového dlhu na HDP je ale ďaleko nižší než 1. A to z jednoduchého dôvodu – stimuly sa nazývajú stimulmi pre to, lebo vytvárajú investície, ktoré by za normálnych okolností nevznikli. Rentabilita týchto investícií teda väčšinou nie je dostatočná, aby vytvorila viac HDP ako dlhu. Tým extrémnym prípadom, kedy nový dlh nevytvorí HDP je štátny stimul stratovej fabrike na udržanie výroby, v tejto situácii sa namiesto nej a zadlží štát, tak nevznikne žiadne nové HDP, len nový dlh. Takýto stimul v dnešnej dobe nie je výnimočným.

Čím viac je pritom ekonomika stimulovaná, tak tým viac je v nej málo rentabilných investícií a tým klesá efektivita ďalších stimulov. Zákon klesajúcich výnosov na dodatočnú jednotku vstupu si ale zjavne niektorí ekonómovia aplikujú len vtedy, keď sa im hodí, a chcú tento nežiaduci stav zvrátiť ešte silnejšími stimulmi. V čase, kedy popredné svetové ekonomiky potrebujú v priemere vyše tri jednotky dlhu (viď. graf) na vytvorenie jednej jednotky HDP to ale len posunie dlh k HDP do ešte vyšších úrovní.

Vývoj pomeru nového verejného dlhu k novému HDP v popredných svetových ekonomikách

Bola to práve cesta ďalších stimulov do prestimulovanej ekonomiky, teda masívne dotácie málo rentabilných a málo produktívnych investícií, ktorá dostala Japonsko do situácie, kde sa v súčasnosti nachádza. Teda dlh k HDP nad úrovňou 200 % a dlhodobá ekonomická stagnácia. A to bez akéhokoľvek svetla na konci tunela. A práve touto cestou sa v súčasnosti vyberá Európa.

Niektorí sa ešte stále nádejajú, že Japonsku sa podarí dostať vývoj dlhu pod kontrolu, a že teda japonská cesta nemusí byť pre eurozónu definitívou. Tvrdia, že pokiaľ sa novej japonskej vláde podarí zázrakom naštartovať dvojpercentnú infláciu, tak sa nepriaznivý vývoj dlhu k HDP zmierni vďaka rýchlejšiemu rastu nominálneho HDP (teda neočisteného o infláciu). Z môjho pohľadu ale by ale tento prípadný efekt vymazali vyššie náklady na obsluhu dlhu, ktoré by vyššia inflácia priniesla, keďže Japonci by od svojej vlády žiadali na dlhopisy minimálne taký úrok, ktorý pokryje infláciu. Japonsko je teda v situácii, kedy už konvenčnými metódami nemá šancu zastaviť rast dlhu k HDP. Nerovnováhy teda raz budú musieť vyústiť do siutácie, kedy veritelia prídu o časť peňazí, či už nominálne (odpis dlhu) alebo reálne (vysokou infláciou).

Japonský príklad ukazuje, že nič také ako balans medzi rastom a dostávaním dlhu pod kontrolu v tak zdeformovanej ekonomike ako je tá dnešná neexistuje. Keď je vôbec možné rast dlhu k HDP bez vyššej inflácie zastaviť, tak jedine konsolidáciou. Pre niektoré krajiny (Grécko, Portugalsko, Španielsko, Cyprus) je už neskoro a mali by sa zamýšľať nad radikálnejšími riešeniami, pri niektorých ešte možno nejaká šanca žije...

ECB, ktorá si vývoj po zatiahnutí ručnej brzdy v podobe neobmedzených nákupov dlhopisov predstavovala pokračovaním konsolidačného úsilia, sa teda veci vymykajú spod kontroly a eurozóna čoraz viac naberá Japonský kurz. Je to zjavné aj zo slov jej guvernéra Draghiho, ktorý na tlačovej konferencii po poslednom zasadnutí ECB v Bratislave politikom viackrát odkázal: „Nezničte pokrok, ktorý už bol učinený“.

Je to paradoxne ECB, ktorá ako jediná môže tento trend japonizácie zvrátiť. A to slovnými intervenciami typu, že krajinám neochotným konsolidovať nepomôže, prípadne že krajiny žiadajúce o pomoc nemôžu mať dlh k HDP nad určitou úrovňou, alebo dokonca hrozbou ukončenia programu neobmedzeného nákupu dlhopisov. Takéto kroky by mohli obnoviť tlak dlhopisových trhoch na konsolidáciu, ktorý je zdá sa jediným účinným tlakom.

Nebol by to prvý prípad, kedy by ECB robila politiku v eurozóne. Bola to práve jej neochota nakupovať talianske dlhopisy pri rekordných výnosoch koncom roka 2011, ktorá stála za odstúpením Berlusconiho a dosadením Montiho. V tomto prípade sa ale jedná o ďaleko väčšiu – paneurópsku politickú hru. Na tú ale asi ECB už nebude mať gule...


TA3 Hosť v štúdiu: O protikrízových opatreniach v Slovinsku

http://www.ta3.com/clanok/1019496/host-v-studiu-kamil-boros-o-opatreniach-slovinskej-vlady.html

jednoducho uhorka...

utorok, 30. apríla 2013

Reinhartová a Rogoff za recesiu v eurozóne nemôžu


Ekonomickým svetom prednedávnom otriasla správa, že štúdia, ktorá má byť mantrou fiškálnej konsolidácie, je kvôli preklepu v exceli nesprávna. V reakcii na túto správu sa zodvihla kritika voči konsolidačných opatrení v eurozóne, ktoré údajne vychádzali z tejto publikácie. Vložiť znak implikácie medzi túto štúdiu a konsolidáciu v eurozóne môže ale pri všetkej úcte k niektorým komentátorom, len analfabet v oblasti záležitostí eurozóny.

Inkriminovaná štúdia sa nazýva „Rast v čase dlhu“  a zverejnili ju v roku 2010 americkí profesori Carmer Reinhartová (University of Maryland) a Kenneth Rogoff (Harvard University). Jej záverom bolo, že okolo hranice dlhu k HDP na úrovni 90 % sa ekonomický rast začína výrazne spomaľovať. Kým podľa pôvodnej štúdii krajiny s dlhom od 30-90 % zaznamenali priemerný rast na úrovni 2,8 %, pri krajinách nad 90 % to už bolo -0,1 %. Práve z tohto dôvodu bola táto štúdia citovaná mnohými zástancovia znižovania deficitov.

Pred niekoľkými dňami ale tím z University of Massachusetts zverejnil druhú štúdiu, v ktorej poukázal na vyčlenenie viacerých krajín zo vzorky z dôvodu chybnej rovnice v exceli. Po náprave (aj o ďalšie, menšie nezrovnalosti) vyzerajú výsledky nasledovne: priemerný rast HDP krajín s dlhom od 30-90 % sa pohybuje tesne nad 3 % a rast HDP krajín s dlhom nad 90 % dosiahol úroveň 2,2 %. To už je úplne iná káva a je omnoho slabší argument proti fiškálnej konsolidácii, ako bol záver pôvodnej štúdie.

Priemerný rast HDP krajín podľa intervalov pomeru dlhu k HDP na základe oboch štúdií:


Zverejnenie tejto chyby vyvolalo obrovské pobúrenie, že konsolidácia, predovšetkým v krajinách eurozóny, bola vyvolaná nesprávnymi pohnútkami. A a práve znižovanie stimulov, ktorými bolo deficitné hospodárenie, je hlavným pôvodcom súčasnej recesie v eurozóne. Do problémov sa totiž dostávajú investície, ktoré boli vďaka stimulom vytvorené a nedokážu bez nich prežiť. Boli toho plné nielen zahraničné ale aj domáce  médiá.

Z môjho pohľadu je tvrdenie, že táto štúdia bola jedným z hlavných dôvodov, prečo sa eurozóna snaží konsolidovať, úplná hlúposť. Veriteľské krajiny eurozóny žiadajú od dlžníkov konsolidáciu nie kvôli nejakej štúdii dvoch amerických profesorov, ale kvôli tomu, že chcú riskovať čo najmenej peňazí svojich daňových poplatníkov. A  z tohto dôvodu sú dokonca ochotní konsolidovať aj oni sami, aby sa nepovedalo, že vodu kážu a víno pijú. Dokazuje to prijatie fiškálneho kompaktu a stláčanie deficitov nadol aj v jadrových krajinách eurozóny.

Pokiaľ by eurozóna postupovala Krugmanovým receptom masívnych vládnych výdavkov, tak by eurozóna musela problémovým krajinám požičiavať výrazne viac, aby znovu otestovali teóriu, či sa dá naštartovať taký ekonomický rast, pri ktorom pomer dlhu k HDP klesá. A to ma zaujíma, ako by Merkelová doma vysvetľovala voličom, že je potrebné klin klinom vybíjať, tentokrát ale nie za grécke peniaze (portugalské, španielske...), ktoré už došli, ale za nemecké. Najmä keď jediný zatiaľ uskutočnený test tejto teórie v Japonsku skončil dvoma dekádami stagnácie a de facto insolventnosťou pri verejnom dlhu k HDP nad 200 %.

Áno, Reinhartová s Rogoffom to poriadne pokašľali, a odteraz ich už pravdepodobne nikto nebude brať vážne. Podobne sa pod paľbu mnohých ekonómov ešte viac dostanú argumenty za konsolidáciu. Príčiny konsolidácie v eurozóne a s ňou súvisiacej recesie ale nie sú až tak ekonomického charakteru, ale ďaleko viac politického. Voľby vo veriteľských krajinách eurozóny totiž nebudú vyhrávať tí, ktorí vypisujú za peniaze svojich voličov veľké bianko šeky pre krajiny s pochybnou krivkou vývoja dlhu k HDP, ale tí ktorí požičajú čo najmenej za čo najstriktnejších podmienok. A to bez ohľadu na to, či budú alebo nebudú existovať štúdie podporujúce konsolidáciu....

P.S.: Jednu vec z pôvodnej Reinhert/Rogoff štúdie ale jej revízia nenapadla – a to vyššiu infláciu pri dlhoch nad 90 % HDP. Odhad dlhu k HDP pre eurozónu na rok 2013 podľa EK je 95,1 %.