pondelok 19. decembra 2011

Slovenskí futbalisti ako kolaterál ECB?

O (ne)životaschopnosti insolventného európskeho bankového sektora vypovedá narastajúca frekvencia záchranných operácií. Hoci sa v posledných dňoch hovorilo predovšetkým o americkom FEDe, ktorý znížením úročenia na dolárové swapy s ECB umožnil minimálne 34 európskym bankám zaobstarávať si doláre na refinancovanie dolárového dlhu za výhodnejších podmienok ako si dokázali požičiavať z medzibankového trhu, čo im znížilo úrokové náklady, bola to predovšetkým ECB, ktorá znížením požiadaviek na kolaterál pri refinančných operáciách predĺžila životnosť viacerým európskym bankám.
Po novom si budú môcť európske banky od ECB požičať peniaze aj za aktíva kryté hypotékami či pôžičkami malým a stredným podnikateľom s ratingom minimálne A-. Doteraz mohli do ECB založiť takéto aktíva len s ratingom AAA, takže im pribudlo celých šesť ratingových stupňov použiteľného kolaterálu. Čo to znamená? V prvom rade to, že keby toto platilo pred dva a pol mesiacmi, tak by Dexia ešte pravdepodobne bola pri živote.
Vtipné je, že európski regulátori určujú rizikovosť bánk podľa Core Tier 1 ukazovateľa kapitálovej primeranosti (súčet akciového kapitálu a nerozdeleného zisku v pomere k rizikom váženým aktívam) ukazujúceho schopnosť bánk vykrývať straty a neberú pritom do úvahy využitie finančnej páky, teda pomer dlhu k imaniu, ktoré ukazuje riziko neschopnosti refinancovať svoj dlh. Potom pre nich vznikajú trápne situácie, kedy ani nie 3 mesiace po zverejnení záťažového testovania je znárodnená Dexia, ktorá sa umiestnila rebríčku bezpečnosti medzi 90 európskymi bankami na 13 mieste (viď obrázok), medzi najväčšími bankami dokonca rebríček vyhrala. Obdobná vec sa stala v roku 2010, kedy tiež niekoľko mesiacov po tom, čo bez problémov prešli záťažovým testovaním, boli znárodnené írske Allied Irish Banks a Bank of Ireland.
Core Tier 1 Capital Ratio testovaných európskych bánk pri negatívnom scenári:
Zdroj: EBA
Čo sa stalo v prípade Dexie? Banky v systéme frakčných rezerv požičiavajú predovšetkým dlhodobo, pričom nemalú časť svojich záväzkov majú splatných krátkodobo. Na ich splatenie si potom požičiavajú predovšetkým z medzibankového trhu. Keď ale banke nikto nechce nikto požičať v obavách, že peniaze neuvidí späť, tak sa obráti ako k veriteľovi poslednej inštancie k ECB, ktorá po založení kolaterálu poskytne vo svojich tendroch koľko potrebuje na splatenie splatných záväzkov. Potom nastáva situácia, kedy sa banka zmení na zombie banku a prežíva len vďaka tomu, že jej  ECB požičiava na to, aby splatila starý dlh voči ECB. Tomuto sa dnes hovorí „trhová ekonomika“.
Problém ale nastáva, keď banka nemá dostatok kvalitného kolaterálu, ktorý by založila u ECB výmenou za pôžičku a presne na tom stroskotala Dexia. V čase štátnej záchrany mala podľa Financial Times použiteľný kolaterál len vo výške 20 mld. eur, pričom potrebovala refinancovať splatný dlh väčšej výške. Keby ale platili dnešné jemnejšie podmienky, tak by si pravdepodobne Dexia aj naďalej mohla požičiavať od ECB. Takto ale museli prísť belgická, francúzska a luxemburská vláda, ktoré jej zagarantovali nový dlh do objemu 90 mld. eur na financovanie splatného dlhu.
Síce je to pekné, že sa znížením použiteľného kolaterálu pomôže viacerým bankám,  na druhej strane ale môže (a aj bude) ECB multiplikovať eurá za aktíva s minimálne pochybnou kvalitou, čo môže ešte viac zatlačiť na znehodnotenie meny, ktorú máme v peňaženkách. Je pravda, že už v súčasnosti požičiava za grécke, portugalské a írske štátne dlhopisy, aby sa udržali pri živote banky z týchto krajín, ich celkový objem je však v porovnaní s objemom aktív, ktoré sa ECB pred dvoma týždňami rozhodla akceptovať nízky.
Za čo všetko je možné dnes dostať peniaze od ECB, ukazuje príklad španielskej sporiteľne Bankia, ktorá si od ECB požičala založením úveru pre Real Madrid na kúpu Christiana Ronalda. Pokiaľ by sa teda stal insolventným Real Madrid a aj Bankia, tak by Ronaldo skončil vo vlastníctve ECB. Vzhľadom na to, že nemalé množstvo futbalových klubov kupuje hráčov na dlh a v problémoch je mnoho bánk, ktoré im na to požičiavali, tak v prípade bankovej krízy teda nie je vylúčené, že ECB postaví tím do Ligy Majstrov. A to ešte platili staré požiadavky na použiteľný kolaterál. Ich uvoľnením vôbec nie je vylúčené, že ECB bude bankám požičiavať založením úveru na kúpu niektorého z našich reprezentantov.
Od časov, kedy boli vydávané peniaze len za zlato (prípadne iné kovy), sme sa teda „pokrokom“ prepracovali až do doby, kedy sú peniaze vydávané založením nielen Christiana Ronalda, ale už možno aj nejakého slovenského futbalového reprezentanta, a možno nie sme ďaleko od doby, kedy bude ECB požičiavať eurá na dobré slovo...

štvrtok 8. decembra 2011

Ako riešiť dlhovú kízu? Najlepšie bude, keď dá Brusel od dlhovej krízy ruky preč

Stimulácia ekonomiky. Nič iné od politikov nepočuť. Najnovšie bola táto slovná formulka súčasťou novembrového stretnutia krajín G-20. Podpora ekonomiky môže prebiehať na úrovni podpory spotreby dvoch koncových subjektov – domácností a vlád. Každá podpora však niečo stojí – z výkalov nie je možné vytvoriť bič, a tak každá podpora spotreby ide na úkor dlhu, teda budúcej spotreby – tá bude nižšia buď v dôsledku splácania dlhu, ktorý si vyžiada určitú časť príjmu, alebo v dôsledku vytlačenia peňazí na splácanie dlhu a následnej inflácie, ktorá síce reálne znižuje dlh, ale znižuje aj reálny príjem.
Desaťročia štátnej stimulácie ekonomiky ktoré umožnil súčasný monetárny systém založený na nekrytých peniazoch, a to či už konštantným znižovaním úrokových sadzieb centrálnych bánk a rôznymi štátnymi podporovaniami zadlžovania (napr. štátna bonifikácia hypoték), ktoré podporovali zadlžovanie domácností, alebo priamym štátnym zadlžovaním sa, dostali svet do situácie, kedy je globálna ekonomika zaplavená nesplatiteľným dlhom a vyhliadky pre budúcu spotrebu sú fatálne nízke.
Ako vzrástlo len za posledných 10 rokov kumulatívne zadlženie domácností a vlád k HDP v krajinách eurozóny za posledné desaťročie, ukazuje nasledovný graf (nečudo, že práve krajiny v prvej štvorke majú v súčasnosti najväčšie problémy):
* Pre Holandsko, Luxembursko a Maltu dáta z roku 2001 nie sú k dispozícii
Pre krajiny eurozóny sú dáta ďalej do histórie obmedzené, dlhodobý trend, kam dostali pseudoriešenia politikov zadlženie domácností a vlád k HDP, pekne demonštruje nasledovný graf z USA. Žiada sa dodať, že keď bol naposledy kumulatívny dlh domácností a vlády nad 100 % -  po druhej svetovej vojne, tak bol zlikvidovaný práve infláciou – len v rokoch 1945-1951 vzrástla cenová hladina v USA o 48 %. Vzhľadom na to, čo stvárajú v poslednej dobe centrálne banky, tak to vyzerá, že podobný proces likvidácie dlhu nás čaká aj v rámci súčasnej krízy.

Dlhé, predlhé roky snahy politikov ohnúť základné pravidlá ekonomiky a zabezpečiť si tým hlasy vo voľbách, priviedli svet na pokraj ekonomického kolapsu. Súčasné návrhy riešení z Bruselu nie sú ničím iným ako snahou o ešte väčšie znásilnenie týchto pravidiel, a pokiaľ budú realizované tak bude návrat do normálu a s ním súvisiaci pád na hubu ešte väčší, ako by bol v súčasnosti. Riešenie, po ktorom by klesli dlhy na udržateľnú úroveň a neklesla by životná úroveň neexistuje, jedine že by prišli Marťania a začali by nakupovať vo veľkom buď pozemský export, alebo pozemské dlhopisy. Spotreba a týmpádom aj ekonomika musí nevyhnutne klesnúť, čím skôr dajú politici ruky preč od kupovania si času na zázračné nájdenie riešenia, ktoré neexistuje, tým menej bolestivý bude návrat do normálu.
Zverejnené 8.12.2012 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-54027200-kP0000_d-najlepsie-bude-ked-da-brusel-od-dlhovej-krizy-ruky-prec)

pondelok 5. decembra 2011

Centrálne banky môžu o exit stratégiách nanajvýš snívať

Kroky popredných centrálnych bánk z uplynulého týždňa sú ďalším jasným dôkazom, že súčasný monetárny systém založený na nekrytých peniazoch je v totálnom kolapse a že predĺženie jeho životnosti je možné len za pomoci tonera.
FED znížil úroky na dolárové pôžičky neamerickým bankám odstaveným od medzibankového trhu o 50 bázických bodov, čím defacto zachraňuje insolventné európske banky odrezané od dolárových pôžičiek z medzibankového trhu tak, že vytlačí nové doláre a im ich skrz ECB požičia. People's Bank of China znížila povinné minimálne rezervy o 50 bázických bodov, aby bankám vytvorila priestor pre ďalšie úverovanie, čím sa snaží zmierniť dopady praskajúcej úverovej bubliny v krajine. A v neposlednom rade šéf ECB Draghi si aj napriek tomu, že ECB už má problémy svoje nákupy dlhopisov sterilizovať, vo svojom prejave vytvoril priestor pre výraznejšie zapojenie frankfurtských tlačiarní do záchrany insolventných európskych krajín, ktoré možno začne už po tohtotýždňovom summite eurozóny. Tri najväčšie centrálne banky teda len niekoľko mesiacov odvykačky od nových dolárov, štartujú ďalšie kolo globálneho uvoľňovania a znehodnocovania papierových mien.
Samozrejme, tieto kroky boli opäť sprevádzané obvyklými kecami typu, že tieto opatrenia sú len dočasného charakteru a že výnimočné časy si vyžadujú výnimočné opatrenia. Do absurdít slovo dočasný dohnal FED, ktorý vo svojom vyhlásení uvádza, že predĺžil dočasné dolárové swapové linky.  O  dočasnosti uvoľňovania centrálnych bánk svedčí aj vývoj úrokových sadzieb v USA, Nemecku a Británii za posledných 30 rokov v nasledujúcom grafe, ktorý ukazuje jasne klesajúci trend, čo svedčí tom, že o dočasnosti uvoľňovania monetárnej politiky  nemôže byť v žiadnom prípade reč, práve naopak sme svedkami nepretržitého uvoľňovania.

A keď uvoľňovanie na čas prestane, teda centrálne banky nepumpujú do globálneho finančného systému ďalšie peniaze, tak svetová ekonomika a bankový systém sa okamžite dostane do problémov. Toho sme najnovšie svedkami od júla, kedy FED ukončil druhé kolo kvantitatívneho uvoľňovania. Keďže systém kolabuje už pri netlačení peňazí, tak dočasnosť neštandardných opatrení, teda ich sťahovanie z finančného systému, o ktorom centrálne banky hovoria, je úplne z ríše snov...
Zverejnené 5.12.2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-53975260-kP0000_d-centralne-banky-mozu-o-exit-strategiach-nanajvys-snivat)

pondelok 21. novembra 2011

Slovinský prípad demonštruje kolaps dôvery v štátne dlhy

Rast výnosov zo slovinských dlhopisov nabral únikovú rýchlosť a pri desaťročných splatnostiach sa pohybujú okolo úrovní 7,5 %. Teda vyššie ako v prípade Talianska a Španielska, na ktoré sa v súčasnosti sústredí celý svet.
Výnosy z desaťročných slovinských dlhopisov

Pozrime sa ale, čo za touto nedôverou môže stáť:
Verejný dlh k HDP (2010) to zjavne nebude...

V kontexte nízkeho dlhu ako argument neobstojí ani v európskom meradle nadpriemerný deficit naplánovaný na budúci rok, ktorý dlh vyženie v budúcom roku na úroveň 44 % HDP. Ten ale bude aj naďalej znamenať tretie miesto od konca v eurozóne v eurozóne...

Záväzky súkromnej sféry (2010), ktoré vytvárajú priestor pre obdobný kolaps bankového systému ako v Írsku to tiež nebudú*...
* Z praktického hľadiska je tabuľka bez Luxemburska (záväzky finančného sektora k HDP 12466 % a nefinančného sektora k HDP 696 %); Malta štatistiky nevedie
Slovinský bankový sektor zároveň nemá ani žiadnu výraznú expozíciu voči krajinám PIIGS, ktoré by ho v prípade haircutov mohli položiť (pomer expozície voči PIIGS k Tier 1 kapitálu)..


Viaceré médiá citujú slabšie ekonomické vyhliadky, Európska komisia však Slovinsku na budúci rok odhaduje reálny rast dvojnásobne vyšší ako celej eurozóne...

Často sa ako dôvod spomína ekonomická závislosť Slovinska od Talianska v podobe exportov. Do Talianska putuje každý ôsmy slovinský výrobok...

Keby sa ale skutočne investori reálne obávali, že by výrazný prepad Talianskych exportov, ktoré dosahujú 12,4 %, dokázal poslať Slovinsko do platbyneschopnosti, tak by sa minimálne otriasli aj dlhopisy Nemecka, na ktorého exportoch má Taliansko presne polovičný podiel – 6,2 %.
Ďalší z dôvodov, ktoré si médiá ako dôvod výpredajov slovinských bondov našli je to, že Slovinsko nemá vládu. Podľa tejto logiky by však už bolo Belgicko, ktoré nemá vládu už viac ako 500 dní, a má takmer trikrát vyšší dlh k HDP ako Slovinsko, už dávno skrachované.
Dôvody výpredajov dlhopisov Slovinska, ktoré je fiškálne a aj čo sa týka rizík bankového sektora na tom lepšie ako väčšina eurozóny, je potrebné z môjho pohľadu hľadať niekde úplne inde. Slovinsko má v budúcom roku splatný dlh vo výške 1,2 mld. eur, ktorý musí refinancovať z finančných trhov. Zároveň krajina počíta s deficitom 5,3 % HDP, čo predstavuje ďalších 1,9 mld. eur. Pokiaľ by Slovinsku nikto nepožičal, tak by krajina okamžite musela znížiť výdavky verejnej správy o takmer 20 %, keby sme sa pozreli na výdavky štátneho rozpočtu, tak tie by museli dokonca klesnúť o zhruba tretinu.  To samozrejme je takmer nerealizovateľné a pokiaľ by Slovinsko si nedokázalo požičiavať, tak by sa s veľkou pravdepodobnosťou stalo insolventným. A to je na tom fiškálne na tom pomaly najlepšie v eurozóne, pri ďalších krajinách (s výnimkou Estónska a Luxemburska) sú tieto percentá ešte vyššie.
To, pred čím som varoval pred rokom v tomto článku, sa teda napĺňa a keďže vlády nevyužili draho kúpený čas na to, aby výrazne znížili výdavky ale len naďalej sľubujú, že niekedy v budúcnosti budú hospodáriť vyrovnane, tak investori strácajú záujem o štátne dlhopisy, ktoré nie sú pri súčasných úrovniach zadlženia nič iným než pyramídovou hrou, ktorá môže fungovať len dovtedy, kým si niekto bude ochotný kúpiť nové dlhopisy. Dnes už ale vidia, že im pokojne môže v prípade kúpy štátneho dlhopisu ostať v rukách Čierny Peter.
Prípad Slovinska, ktoré je na tom fiškálne ďaleko lepšie ako krajiny PIIGS ukazuje, že sme svedkami kolapsu dôvery v štátne dlhopisy vo všeobecnosti, nielen voči najproblémovejším krajinám. Náznakov ale máme viacero – v uplynulom týždni prudko rástli výnosy nielen z belgických, ale už aj z francúzskych a rakúskych dlhopisov, EFSF dokázal predať štvrtý balík svojich dlhopisov v objeme 3 mld. len vďaka vlastným nákupom a nákupom zo strany európskych inštitúcií, a viaceré krajiny vrátane Slovenska boli nútené zrušiť aukcie.
Dôvera v dlhopisy teda skolabovala, už ostáva ako alternatíva k masovým bankrotom ako veriteľ poslednej inštancie ECB. Tá ale trh neoklame a monetizácia dlhu sa Európe vráti na vyššej inflácii, kam to až môže zájsť ukazuje nedávna hyperinflácia v Zimbabwe...

štvrtok 10. novembra 2011

TA3 Hosť v Štúdiu: O problémoch Talianska

http://www.ta3.com/clanok/Vide3457/host-v-studiu-analytik-kamil-boros-o-problemoch-talianska.html

Taliansko musí ukázať viac ako ochotu „vyrásť“ z dlhu

Výnosy z talianskych dlhopisov aj naďalej lámu rekordy od vstupu do eurozóny a situáciu je nútená aj za cenu vyšších inflačných rizík hasiť ECB. Tá v uplynulom týždni nakúpila na sekundárnych trhoch dlhopisy v objeme 9,5 mld. eur, väčšinou talianskych, a vo veľkom intervenuje aj tento týždeň. Snaží sa tak spolu s eurozónou, ktorá sa nedávno dohodla na posilnení eurovalu prostredníctvom pákového efektu a jeho flexibilizácii, Taliansku kúpiť čas na vyriešenie problémov.
Keď ale ECB a eurozóna dúfajú, že Taliansko zachráni plán vyrovnať rozpočet v roku 2013, tak sa podľa môjho názoru mýlia. Problém, ktorému súčasný svet čelí nie je nedostatok likvidity na trhoch s niektorými štátnymi dlhopismi, ale kolaps dôvery v štátne dlhopisy, ktoré krajiny v histórii takmer stále splácali len vydávaním nových štátnych dlhopisov, ku ktorým každoročne pribalili nejaký ten deficit. Dnes začína byť investorom jasné, že keď kúpia štátny dlhopis, tak sa im môže stať, že im ostane v rukách čierny Peter, a práve oni budú tými, ktorí svoje peniaze nedostanú späť. Čím väčšie má krajina dlhy a deficity, tým je väčším kandidátom na stratu dôvery. A tak sme svedkami postupnej premeny štátnych dlhopisov na toxické aktíva, ktoré ich držiteľom produkujú straty, akými sú napríklad aj americké hypotekárne deriváty.  
Prečo z môjho pohľadu vyrovnaný rozpočet v Taliansku problém nevyrieši? Vyrovnaný rozpočet totiž len zastabilizuje dlh na úrovni 120 % HDP, čo je síce lepšie, ako keby krajine naďalej rástol dlh, ako je to pri ostatných krajinách PIIGS, na druhej strane ale naďalej nevyzerá splatiteľne. Pokiaľ by totiž Taliansku nikto v roku 2012 nepožičal, tak by krajina musela len na splátku istiny dlhu nájsť zhruba 350 mld. eur,  čo predstavuje zhruba 45 % príjmov verejnej správy. A znížiť výdavky o 45 % v rámci jedného roka je neuskutočniteľná záležitosť.
Taliansko vyrovnaným rozpočtom predpokladá, že z dlhu časom vyrastie, teda že jeho dlh k HDP sa bude znižovať vďaka rastu HDP. Optimistické prognózy rastu HDP, ktoré mám dojem že vo väčšine prípadov nie sú dielom výpočtov, ale sú bulharskou konštantou, aby vyšli pekné čísla v budúcich rokoch, sa nenapĺňajú, a podľa najnovších ekonomických ukazovateľov Európa smeruje k negatívnemu ekonomickému rastu. Takže plán vyrásť z dlhu vo svete, kde je vďaka politike centrálnych bánk spotreba tak domácností, ako aj verejného sektora, na neudržateľne vysokých úrovniach, a jej návrat do normálu musí nevyhnutne priniesť recesiu, nemá z môjho pohľadu veľkú šancu na úspech.
Taliansko však má ako jediná krajina PIIGS, ktorá neprodukuje vysoké deficity, možnosť urobiť niečo s časom, ktorý mu eurozóna a ECB kupujú. To čo je potrebné urobiť ale nie je čakanie na „vyrastenie z dlhov“, ale priamo ich postupné splácanie z príjmov rozpočtu (a nie novými dlhmi). Znižovanie dlhu nominálne, a nielen v pomere k HDP, by bolo pre investorov ďaleko väčším lákadlom pre talianske dlhopisy ako len čakanie na rast a dokonca by dávalo akú-takú nádej na vyriešenie situácie.
Podobné riešenia by mali prijať aj ostatné krajiny. Keď chcú efektívnejšie využiť čas, ktorý draho kupujú euvrovalom a nákupmi dlhopisov cez ECB, tak nech sa okamžite snažia o vyrovnané rozpočty a znižovanie zadlženia, a nie stanovujú nejaké ciele vo vzdialenej budúcnosti, kedy už pri moci budú iní ľudia.
Ohľadom ďalšieho vývoja ale ostávam skeptický, keďže dnes politici nedokážu prijať opatrenia, na ktoré bolo neskoro už včera. A tak som toho názoru, že eurozóna pri neochote pripustiť bankroty, smeruje k inflačnému riešeniu dlhovej krízy, v rámci ktorej bude hrať hlavnú úlohu ECB, ktorá bude tlačiť nové eurá na financovanie dlhov a deficitov insolventných krajín. Kam to až môže v extrémnom prípade zájsť nám ukazuje nedávna hyperinflácia v Zimbabwe.
Zverejnené 8.11.2011 v Hospodárskych Novinách (http://pdfcast.org/pdf/taliansko-mus-uk-za-viac-ako-ochotu-vyr-s-z-dlhu)

O tom, ako Supermário vedie eurozónu k stagflácii

Mario Draghi odštartoval svoje funkčné obdobie na poste šéfa ECB vo veľkom štýle, nečakaným znížením úrokových sadzieb o 25 percentuálnych bodov. Možno aj preto mu prischla prezývka Supermário. Tento krok bol prekvapivý predovšetkým tým, že je to zníženie úrokových sadzieb pri zatiaľ najsilnejšom medziročnom náraste tempa inflácie v histórii existencie ECB, harmonizovaný index spotrebiteľských cien v eurozóne vzrástol zo septembrových 2,5 % na októbrových 3 %. Tým Draghi naznačil, že je ochotný raziť ďaleko uvoľnenejšiu politiku ako jeho predchodca Jean-Claude Trichet.
Klasicky si ECB od tohto kroku sľubuje podporu spotreby a investícií prostredníctvom nižších nákladov na obsluhu dlhu a lacnejších úverov. Je však potrebné dodať, že toto je inflačné riešenie. Okrem vyššieho dopytu z eurozóny (ktorý sa prejavuje predovšetkým na finančných trhoch a nie v reálnej ekonomike), ktorý si ECB sľubuje, zatlačí na infláciu aj slabšie euro a následné vyššie ceny komodít, ktoré budú dôsledkom tohto kroku. A čím ďalej bude ochotný Draghi na podporu ekonomiky zájsť, tým vyššie inflačné tlaky je možné očakávať. A podľa jeho prvých krokov v čele ECB je zjavné, že to môže byť ďaleko, možno až tam, kde sú dnes Fed a Bank of England.
A práve inflácia, a nie dlhová kríza, ktorá sa všade cituje, je v mojich očiach v najväčšej miere zodpovedná za súčasné ekonomické spomalenie. Vyššie ceny komodít, o ktoré sa postarala práve inflačná politika centrálnych bánk, zvýšila podnikovej sfére náklady, čo ju prinútilo šetriť. Spoločnosti prijímajú menej ľudí a snažia sa šetriť aj na dodávateľoch a investíciách, čo negatívne dolieha na ekonomickú aktivitu.
Pre dôkazy ani netreba ísť ďaleko, stačí sa pozrieť na poslednú výsledkovú sezónu, v rámci ktorej spoločnosti okrem kvartálnych výsledkov ohlasovali aj úsporné opatrenia:
  • Výrobca domácej elektroniky Whirpool plánuje zrušiť 5000 pracovných miest, čo predstavuje zhruba desatinu zamestnancov v Severnej Amerike a Európe, v dôsledku slabšieho dopytu a vyšších cien surovín. Podľa spoločnosti mali najnegatívnejší dopad na marže práve vyššie ceny vstupných materiálov.
  • Philips vykázal pokles treťokvartálneho zisku z dôvodu vyšších nákladov na reštrukturalizáciu a suroviny ako aj slabší európsky rast. Spoločnosť plánuje zrušiť 4500 pracovných miest na podporu zisku a naplnenia finančných cieľov.
  • Procter & Gamble vyhlásil, že jeho zisk klesol v uplynulom kvartáli o 2 %. Podľa spoločnosti boli primárnym dôvodom poklesu marží vyššie ceny vstupných surovín. Spoločnosť očakáva v blízkej budúcnosti zlepšenie ukazovateľov, jedným z opatrení, ktoré k tomu má dopomôcť, bude zníženie nákladov. 
Pokiaľ by za spomalením stála nedôvera súvisiaca s dlhovou krízou (v rámci ktorej ešte nikto poriadne nešetrí), ako sa nás o tom snažia politici a centrálni bankári presvedčiť, tak by indexy výrobnej a nevýrobnej dôvery (ktoré sú mimoriadne silno korelované s vývojom HDP) začali výrazne klesať až od júla, kedy explodovali výnosy z talianskych a španielskych dlhopisov. To sa však nestalo, nasledujúci graf ale ukazuje, že sa ich prepad začal o niekoľko mesiacov skôr, zhodou okolností v čase prudkého rastu cien komodít na najvyššie úrovne od pádu Lehman Brothers. Navyše podľa grafu obdobné americké indexy s európskou dlhovou krízou vykazujú minimálnu koreláciu, väčšina ich prepadu prišla ešte pred júlom, odkedy naopak stagnujú.

A ceny komodít sa aj napriek vysokým prepadom akcií aj naďalej držia vysoko (za všetko hovorí ropa na úrovni 110 dolárov za barel), čo nedáva podnikovej sfére dýchať  trpí tým celá ekonomika. Pokiaľ budú centrálni bankári pokračovať v tejto inflačnej podpore ekonomiky, tak sa dočkáme inflačnej recesie, teda obdobia vysokej nezamestnanosti a vysokej inflácie – stagflácii.
Tento pojem však mnohí z nich vo svojom slovníku nemajú a naďalej sa riadia Phillipsovou krivkou, podľa ktorej vyššia inflácia vedie k vyššej zamestnanosti. Tá bola však vyvrátená už v sedemdesiatych a osemdesiatych rokov počas ropných šokov, niektorí si to však odmietajú pripustiť. Napríklad člen Výboru pre monetárnu politiku amerického Fedu Plosser prednedávnom vyhlásil, že Fed by mal stanoviť cieľovú úroveň nezamestnanosti a podľa nej robiť monetárnu politiku. Tá sa však potom robí ťažko, keď sa zakladá na nefunkčných teóriách.
Žijeme vo veľmi zvláštnom svete zvrátenej logiky, v ktorom sa problémy, ktoré vznikli kvôli dlhom, riešia novými dlhmi a problémy, ktoré vznikli infláciou, sa riešia novou infláciou. A preto nemám v žiadnom prípade dôvod byť optimistický ohľadom ďalšieho vývoja

štvrtok 3. novembra 2011

Prvý rozumný návrh na riešenie eurokrízy prišiel z Grécka

Riešenie“ dlhovej krízy, ktoré ponúkol minulotýždňový ostro sledovaný summit EÚ, fungovalo ani nie dva dni. Už v piatok sa výnosy z talianskych dlhopisov, ktoré mal nový eurobalík dostať pod kontrolu, vyšplhali na nové najvyššie úrovne od začiatku augusta, kedy ich začala nákupmi podporovať ECB. A tak bolo len otázkou času, kedy prídu európsky lídri s návrhmi nových opatrení na riešenie insolventnosti viacerých európskych krajín.

Ten najnovší dorazil trochu nečakane z Grécka, kde sa politici rozhodli spýtať sa nespokojných občanov, čo si o Bruselských metódach riešenia krízy myslia. Keďže eurozóna aj naďalej odmieta preniesť väčšiu časť nákladov na riešenie gréckych problémov na veriteľov (dobrovoľný haricut 50 % je atrapou bankrotu), ktorí urobili zlé investičné rozhodnutia, podobne ako Gréci urobili zlé politické rozhodnutia, a tak väčšinu nákladov musia logicky znášať Gréci, to vôbec nie je prekvapivé. Bolo len otázkou času, kedy nespokojnosť Grékov vyústi do otvorenia otázky zotrvania v eurozóne.

Hoci ešte ani nie je jasné, či referendum vôbec bude, tak je celkom reálne, že v prípade konania sa by bolo spojené aj s hlasovaním o zotrvaní Grécka v eurozóne. Pokiaľ by bolo výsledkom referenda grécke nie eurozóne, tak by to pre grécku ekonomiku bolo najlepšie východisko zo súčasnej slepej uličky.

Minimálne rovnakým problémom Grécka ako je dlh je totiž  nízka konkurencieschopnosť. Grécka ekonomika, a týmpádom aj mzdy, rástli vo veľkej miere nie kvôli rastu produktivity práce, ale kvôli štátnemu zadlžovaniu sa, hody sa už ale v takej miere konať nebudú. Zvýšiť konkurencieschopnosť pri absencii menového kanála, je možné len internou devalváciou, teda znižovaním miezd a cien, čo ale vyvoláva masovú vlnu protestov a keď ľudia štrajkujú a nepracujú, tak je to pre grécku ekonomiku porovnateľnou škodou ako neprijímanie žiadnych opatrení. A to Grécko ešte realizovalo len malú časť úsporných opatrení, ktoré od neho Európa vyžaduje.

Vystúpením z eurozóny by problém nekonkurencieschopnosti, ktorá je pre Grécko v rámci eurozóny nadľudskou úlohou, vyriešila slabšia mena. Áno, Grécko by zbankrotovalo, áno, Grécko by si prešlo vyššou infláciou, mohlo by ale začať odznova, čo je pre neho ďaleko lepšie ako robiť žobráka po celej Európe a byť dlhé roky vazalom euroúradníkov, za ktorých schopnosť vyriešiť situáciu hovoria doterajšie nulové výsledky s enormnými nákladmi, s nízkou konkurencieschopnosťou a minimálnym ekonomickým rastom.

Ten kto by najviac vystúpením Grécka z eurozóny stratil, by bola eurozóna samotná. Európske banky by zaznamenali straty nielen z gréckych štátnych dlhopisov, ale aj z drvivej väčšiny ostatného gréckeho dlhu, keďže by výrazným oslabením novej drachmy voči euru vzrástol gréckemu súkromnému sektoru eurový dlh. V prípade päťdesiatpercentného oslabenia novej drachmy by splátky aj istina dlhu vzrástli na dvojnásobok. Navyše vystúpenie Grécka z eurozóny by vytvorilo precedens aj pre ďalšie krajiny, ktoré si myslia, že je lepšie vyriešiť svoje problémy menovým kanálom ako Bruselskými receptami. Kandidátom číslo jeden by bolo Portugalsko, ktoré má podobné problémy s konkurencieschopnosťou ako Grécko.

Možno tento scenár, ktorý by po gréckom nie eurozóne, nastal, vyzerá nepekne. Je ale potrebné položiť si otázku, či máme k dispozícii nejaké lepšie riešenie než odkladanie neodvratného za mimoriadne vysokú cenu. Z môjho pohľadu nemáme, súčasný monetárny systém založený na nekrytých peniazoch zaplavil svet dlhom, ktorý pri súčasnej cenovej hladine nikdy nebude splatený. Situácia má z môjho pohľadu len jediné riešenie – likvidáciu dlhu, a to či už bankrotmi, alebo vytlačením peňazí a vyššou infláciou, ktorá zníži reálnu hodnotu dlhu. Bankrot trestá nezodpovedných, inflácia zodpovedných, z môjho pohľadu je voľba jasná. Držím Grékom palce.

Zverejnené 3.11.2011 v Hospodárskych novinách (http://hnonline.sk/nazory/c1-53485960-riesenie-eurokrizy-prislo-z-grecka)

Ako bude vyzerať Európa s pákovým efektom?

Politická nevôľa na jednej strane pripustiť bankroty a na strane druhej navyšovať základné imanie EFSF, vedie eurozónu k zúfalým riešenia. Tým najnovším je použitie pákového efektu na navýšenie EFSF, najčastejšie sa spomína suma 2 bil. eur. Pozrime sa teda na 2 najčastejšie navrhované alternatívy využitia finančnej páky vyzerajú a aj na to, či môžu fungovať.
Garancie prvých 20 % strát
Najviac skloňovanou alternatívou je garancia prvých 20 % strát z novo vydaných dlhopisov. V praxi to znamená, že by napr. Taliani vybavili všetky svoje nové emisie dlhopisov garanciou, že prvých dvadsať percent strát za nich zatiahlo EFSF. Súčasných 440 mld. (z ktorých už bolo pre Írsko a Portugalsko vyčerpaných 13 mld.) by tak umožnilo vybaviť týmito garanciami dlhopisy v objeme vyše 2 bil. eur. Európa si od toho sľubuje zvýšenie záujmu predovšetkým o talianske a španielske dlhopisy, čo by stlačilo ich výnosy nadol a umožnilo im financovať sa lacnejšie.
Môže to fungovať? Môže, ale len do okamihu, kedy investori očakávajú, že ich straty z garantovaných dlhopisov nebudú väčšie ako 20 %. Ako nám ukazuje graf nižšie, ktorý ukazuje za koľko centov sa na sekundárnych dlhopisových trhoch obchoduje euro dlhu krajín PIIGS, tak tento plán celkom určite nebude fungovať v prípade Grécka a Portugalska, pri ktorých investori očakávajú haircut vo výške zhruba 60 %, resp. 45 %. Írsko s 20 % je na hrane. Tieto tri krajiny ale naďalej môžu fungovať z pôžičiek z EFSF.
Ceny súčasných desaťročných dlhopisov PIIGS na sekundárnych trhoch

Taliansko a Španielsko ale nemôžu, keďže sa do neho nezmestia. Ako je však z grafu očividné, talianske dlhopisy sa v súčasnosti obchodujú na sekundárnych trhoch s haricutom menším ako 10 %, španielske so žiadnym. Takže na dlhopisy týchto dvoch krajín by tento plán mohol fungovať. Je ale potrebné dodať, že španielskym a talianskym dlhopisom v súčasnosti pomáha nákupmi ECB, takže je ťažko odhadnúť, kde by sa obchodovali bez jej podpory. Napríklad na talianskych dlhopisoch sme sa podľa portálu zerohedge v posledných dňoch dočkali viacerých intervencií ECB:
Vývoj ceny desaťročných talianskych dlhopisov v uplynulom týždni a intervencie ECB

A opäť sme pri otázke, či si Taliansko s dlhom 120 % k HDP a Španielsko síce s dlhom k HDP len niekde na úrovni 65 %, ale zato s vyše dvadsaťpercentnou nezamestnanosťou a problematickým bankovým sektorom, dokážu udržať priazeň investorov, a či sa k nim nepripojí niekto ďalší. Ako som už viackrát písal, tak hlavný problém svetovej ekonomiky vidím v neudržateľne vysokej spotrebe domácností a štátov, ktorá sa raz musí vrátiť do normálu, čo musí nevyhnutne priniesť recesiu, tak v tomto bode ostávam skeptický.
Pôžičky z ECB
Podstatou tohto plánu je umožniť EFSF požičiavať si peniaze od ECB, ktoré by EFSF mohol použiť na nákupy talianskych a španielskych dlhopisov, s tým, že EFSF by za pôžičky ručila maximálne zvyšnou kapacitou a ako záruka (collateral) za ďalšie pôžičky by boli použité pôžičky/dlhopisy ktoré EFSF poskytla problémovým krajinám. Teoreticky by opäť mohlo byť hornou hranicou na objem pôžičiek často skloňovaných 2 bil. eur, hoci na rozdiel od prvej alternatívy by mohla byť kedykoľvek bez problémov zmenená.
Toto je riešenie by s určitosťou fungovalo. Otázna je ale cena, ktorú by za ňu eurozóna zaplatila. Toto riešenie totiž so sebou prináša vysoké inflačné riziká, pretože ECB by tieto peniaze vytvoriť zo vzduchu, ľudovo povedané vytlačiť. A pokiaľ by sa mala využiť celá hypotetická kapacita 2 bil. eur, tak by sa jednalo zhruba o 1,6 bil. eur. O toľko by musela ECB navýšiť svoju súvahu.
Celkové aktíva FEDu (USD) a ECB (EUR) (v mil.)

Ako je z hore uvedeného grafu očividné, tak by v dôsledku tohto kroku súvaha ECB, ktorá na rozdiel od ďalších popredných centrálnych bánk od začiatku krízy rástla ďaleko pomalšie, explodovala, a ECB by sa pridala do zástupu centrálnych bánk praktizujúcich kvantitatívne uvoľňovanie. Ale s tým rozdielom, že ostatné centrálne banky nakupujú štátne dlhopisy a iné aktíva na sekundárnych trhoch a drvivá väčšina nových peňazí končí mimo obehu na rezervných účtoch v centrálnej banke, v tomto prípade by sa však novými peniazmi priamo financovali štátne dlhy. Aké dôsledky to môže mať tento monetárny experiment na cenovú hladinu v eurozóne, môžeme teraz len špekulovať.
Každopádne použitie páky cez ECB zatiaľ nebude na programe, neverím, že monetárne konzervatívne Nemecko to podporí. A tak, keď už sa Európa rozhodne využiť páku, tak to bude cez garancie. Pokiaľ ale prvá možnosť zlyhá, tak zapojenie ECB ostane jedinou alternatívou k bankrotom...

Mýtus o konzervatívnej ECB

ECB je zvláštna centrálna banka. Kým ostatné popredné centrálne banky majú vo svojich politikách (síce vo veľkej miere škodlivých) jasno a dokážu svoje zámery jasne odkomunikovať, ECB väčšinou inak koná ako hovorí.
Pekným príkladom sú súčasné nákupy talianskych a španielskych dlhopisov, ktoré ECB tvrdí, že sú neutrálne voči množstvu eur v európskom finančnom systéme a neohrozujú tak cenovú stabilitu, keďže ich sterilizuje. Táto sterilizácia prebieha nasledovne: ECB každý utorok (so splatnosťou v stredu) vykonáva aukciu, v rámci ktorej si z medzibankového trhu na týždeň (teda do ďalšej stredy) požičia presne toľko eur, za koľko kumulatívne nakúpila štátnych dlhopisov PIIGS, teda ich stiahne z obehu. V súčasnosti táto suma činí zhruba 160 mld. eur. Teoreticky by sa tak množstvo eur v európskom finančnom systéme nemalo zmeniť.
Objem nákupov štátnych dlhopisov ECB

Na prvý pohľad je to síce pekné, ale je potrebné si uvedomiť, že nákupy dlhopisov nie sú jediným kanálom ako ECB dostáva do finančného systému nové eurá. Hlavným likviditným nástrojom ECB sú totiž refinančné operácie, teda pôžičky ECB pre banky (so splatnosťou od jedného týždňa najnovšie až do 13 mesiacov). Keď sa pozrieme na graf objemu refinančných operácií, tak tie už od apríla rastú.
Objem refinančných operácií ECB (mld. eur)

Keď si to teda zhrnieme, tak ECB síce sťahuje z medzibankového trhu eurá, ktoré vytvorila nákupom štátnych dlhopisov, ale na druhej strane je to schopná len vďaka tomu, že prostredníctvom refinančných operácií vytvára ešte viac eur, ktoré dodáva na medzibankový trh. Od aprílových miním vzrástol objem refinančných operácii ECB o 180 mld. eur, kým dlhopisov v súvahe ECB pribudlo len 83,5 mld.
Keby ECB nenavyšovala likviditu na medzibankovom trhu, tak má problém svoje nákupy sterilizovať. Ostatne jej sterilizačné tendre už v minulosti niekoľkokrát zlyhali, a to pri ďaleko nižšom objeme nakúpených dlhopisov ako má v súčasnosti. Navyše na minulotýždňovom zasadnutí ECB rozhodla o ďalších dvoch mimoriadnych neobmedzených tendroch so splatnosťou 12 a 13 mesiacov, ktorými plánuje dodať do európskeho finančného systému ďalšie eurá.
Hoci sa teda ECB tvári, že v rámci nákupov dlhopisov len realokuje voľné prostriedky na medzibankovom trhu inam, tak to nie je pravda, a jej politika je inflačná. A čím viac bude ECB nútená nakupovať dlhopisy problémových krajín (ku ktorým nám pomaly ale isto pribúda vďaka Dexii aj Belgicko), tým viac eur bude musieť dodať na medzibankový trh, aby ich dokázala sterilizovať. Teda hoci politika ECB javí byť konzervatívna, tak v skutočnosti nemá ďaleko od politiky amerického FEDu, ktorý taktiež každý problém rieši vytlačením nových peňazí, rozdiel je v tom, že FED sa tým netají, kým „naši“ na nás hrajú divadielko. Ostatne odzrkadľuje to aj vývoj na devízových trhoch, kde by euro bolo pokiaľ by ECB robila vo skutočnosti takú politiku na akú sa hrá, ďaleko silnejšie voči doláru.

Aké budú ďalšie kroky eurozóny v súvislosti s Gréckom

Od každého ďalšieho odvrátenia gréckeho bankrotu prejde len niekoľko týždňov, kým sa táto téma opätovne dostane na pretras. Inak tomu nebude ani po uvoľnení ďalšej tranže pre Grécko, ktoré eurozóna a MMF v rámci blafu, ktorým sa snažia zatlačiť na ďalšie úsporné opatrenia v krajine, presunuli na október. Dôvodom je, že Gréci nielenže nedokážu hospodáriť tak aby im dlh klesal, ale dokonca ani tak, aby im dlh nerástol. Zároveň voličom vo viacerých financujúcich krajinách začína dochádzať trpezlivosť, naopak grécki voliči ťažko nesú úsporné opatrenia, pričom väčšina z plánovaných úspor ešte ani nebola realizovaná. Toto nie je v žiadnom prípade stav, ktorý je dlhodobo udržateľný, a tak bude musieť eurozóna skôr či neskôr grécky bankrot pripustiť. V nasledujúcich odstavcoch sa budem snažiť opísať, akým scenárom sa podľa nášho názoru bude eurozóna snažiť zamietnuť grécky problém pod koberec.
Aby sme mohli predpokladať najpravdepodobnejšie ďalšie kroky eurozóny, musíme sa najskôr pozrieť na to, čo spôsobí grécky bankrot. Po vysokom haircute na grécke dlhopisy by sa s najväčšou pravdepodobnosťou ešte viac znížila ochota investorov držať dlhopisy ďalších problémových krajín v obavách, že aj ich postihne podobný osud. Portugalsko a Írsko by vzhľadom na financovanie sa z eurovalu neznamenali okamžitý problém, Taliansko a Španielsko, ktoré sú pri súčasnej veľkosti záchranného valu príliš veľké na to, aby boli zachránené, by sa ale mohli dostať na pokraj bankrotu. (K nim by sa pravdepodobne pridalo Belgicko a v tom horšom prípade aj niektoré ďalšie krajiny). Samotný grécky bankrot by európsky bankový sektor rozchodil (dokonca možno aj írsky a portugalský), taliansky a španielsky by však už bol nad jeho sily, a tak podľa nášho názoru eurozóna grécky bankrot nedopustí, kým sa nevytvorí mechanizmus, ktorý by obmedzil dopady gréckeho bankrotu.
A keďže eurobondy sú v súčasnosti aj vzhľadom na negatívne stanovisko nemeckého ústavného súdu nereálne (hoci súčasná kríza ukazuje, že všetky pravidlá sa dajú zmeniť), tak tým nástrojom bude euroval. Okrem jeho navýšenia pre podporu Talianska a Španielska pre prípad nárastu nedôvery sa bude Európa snažiť predovšetkým o navýšenie jeho flexibility, predovšetkým aby mohol rekapitalizovať banky. Keď budú  chcieť udržať Grécko v eurozóne, tak bude euroval musieť dodať kapitálovú injekciu minimálne gréckym bankám, ktoré sa stanú po gréckom bankrote vzhľadom na široké portfóliá gréckych dlhopisov okamžite insolventné a zbankrotované Grécko ich nebude mať z čoho rekapitalizovať (v opačnom prípade bude pre Grécko jedinou možnosťou ako zachrániť banky vystúpiť z eurozóny, vytvoriť si vlastnú centrálnu banku, ktorá by požičala gréckej vláde na rekapitalizáciu bánk). Určite by pritom neostalo pri gréckych bankách a kapitálové injekcie by potrebovali aj ďalšie banky, ostatne potvrdzujú to aj slová predstaviteľov MMF, že európsky bankový sektor je podkapitalizovaný.
Hoci v súčasnosti politici vo viacerých krajinách hrajú divadlo, považujeme za pravdepodobné, že tieto zmeny v eurovale napokon prejdú. Politikom ale nikto do hlavy nevidí a opak nie je možné vylúčiť. V prípade neschválenia nového eurovalu by tou inštitúciou snažiacou sa obmedziť dopady gréckeho bankrotu nebol nikto iný ako Európska centrálna banka, ktorá by v pude sebazáchovy v krajnom prípade podľa nášho názoru neváhala nakupovať štátne dlhopisy priamo na aukciách a nielen na sekundárnych trhoch, aby zabránila bankrotom a kolapsu bankového systému.
Ani väčší a flexibilnejší euroval ani nákupy ECB podľa nášho názoru nie sú dlhodobým riešením, je to len odkladanie problémov do budúcnosti, ktoré sa vrátia v ešte väčšej miere. Euroval nie je nič iné ako riešenie dlhu a dlhom a jeho životnosť určuje ochota investorov kupovať jeho dlhopisy, ktorá sa s každou ďalšou krajinou, ktorá do neho spadne, zníži. Monetizácia dlhu zo strany ECB prinesie infláciu a čím viac bude ECB tlačiť na pílu, tým je väčšie riziko úplnej straty dôvery v euro – hyperinflácie.
Čím viac sa nevyhnutná likvidácia nesplatiteľného dlhu bude odkladať do budúcnosti, tým budú ale náklady na ňu väčšie (či už v podobe haircutov, alebo inflácie v závislosti od politických rozhodnutí), keďže vzrastie objem dlhu, ktorý bude potrebné zlikvidovať a tým väčšia bude následná recesia. Najlepšie riešenie je podľa nášho názoru nechať veciam voľný priebeh a dopustiť bankrot insolventných krajín a bánk, ktorých neustála záchrana odčerpáva množstvo prostriedkov, ktoré sa dajú využiť ďaleko efektívnejšie, a následne začať odznova. To by do budúcna minimálne viedlo k zodpovednejšiemu prístupu k investíciám a snáď aj k prebudovaniu súčasného neživotaschopného bankového a monetárneho systému. Keď však už chcú vlády a centrálne banky napriek inflačnému ochrániť bankové vklady klientov (čím sa často euroval zdôvodňuje), tak nech ich vytlačia a vyplatia im ich priamo a zbytočne tak neživia nefunkčnú bankovú a aparatúru...
Zverejnené 22.11.2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c1-52921090-ake-budu-kroky-eurozony-v-pripade-grecka-span-class-koment-komentar-span)

pondelok 19. septembra 2011

Posledná papierová bašta padla

Súčasná politika švajčiarskej banky SNB potvrdzuje, prečo žiadna papierová mena nemôže byť dobrou investíciou. Zo šialenej politiky popredných svetových centrálnych bánk – FEDu, ECB, Bank of England, ako aj Bank of Japan, ktoré zo vzduchu vytvárajú nové peniaze na nákup štátnych dlhopisov (a aj iných aktív) ťažil práve švajčiarsky frank, keďže švajčiarska centrálna banka sa do takýchto šialeností nepúšťala (až na zopár neúspešných intervencií na devízových trhoch, ktoré ale sterilizovala). Nedá sa povedať, že by frank rástol, ako to misinterpretujú médiá, najlepšie pomenovanie vývoja švajčiarskeho franku je, že zo všetkých mien ďaleko najmenej oslaboval. Dokumentuje to aj vývoj cien zlata, ktoré je zrkadlom sily papierovej meny, v švajčiarskych frankoch:

Ako je z grafu vidno, tak cena zlata vo frankoch, ktorá sa aj napriek prudkým rastom v poslednom roku v dolároch dlhodobo držala stabilná, tak po udalostiach z posledných dvoch týždňov prudko poskočila. Čo sa stalo? Švajčiarom začal vadiť silný (teda menej slabý) frank, ktorý podľa švajčiarskych predstaviteľov poškodzuje domácich exportérov a ohrozuje pracovné miesta. A tak sa SNB rozhodla po vzore svojich ďalších kolegov oslabovať svoju menu.
V sérii intervencií SNB najprv zrazila úrokové sadzby takmer na nulu, a rozhodla o navýšení vkladov v komerčných bankách najskôr z 30 mld. na 80, potom na 120 a napokon až na 200 mld. frankov. Na peňažnom trhu vo švajčiarsku sa tak v súčasnosti potuluje likvidita v objeme zhruba 40 % HDP krajiny, čo dokonca ďaleko presahuje tento pomer v USA či eurozóne. Navyše SNB otvorene hovorí o ďalších opatreniach, pokiaľ tieto zlyhajú, nevylučuje ani naviazanie franku na slabé euro.
O nutnosti tohto kroku si dovolím zapochybovať. Hoci silný frank znižuje kúpyschopnosť švajčiarskych exportérov, na druhej strane ich konkurencieschopnosti pomáha práve silná mena chráni pred globálnou infláciou, (ktorú rozpútali práve vyššie uvedené centrálne banky) čo naopak ich ekonomike v súčasnosti kedy vo svete kvôli vyšším cenám komodít kolabujú podnikové marže, a kvôli tomu smeruje globálna ekonomika do recesie, pomáha.
Kým v júni v eurozóne dosiahla medziročná zmena indexu výrobných cien 5,9 %, v Švajčiarsku bol naopak zaznamenaný pokles o 0,5 %, čo umožňuje švajčiarskym firmám ďaleko ľahšie dýchať ako tým v eurozóne (a aj inde vo svete). Ostatne o tom, že silná mena nie je až tak škodlivá, ako sa prezentuje, vypovedá švajčiarska miera nezamestnanosti, ktorá v druhom kvartáli dosiahla 3,03 %, najmenej od štvrtéhu kvartálu 2008, kedy sa spustila prvá recesia po páde Lehman Brothers.
Bohužiaľ, Švajčiari neodolali globálnemu trendu a vybrali cestou oslabovania švajčiarskeho franku a znižovania kúpyschopnosti úspor švajčiarskych občanov. SNB ukázala, že aj tá najkonzervatívnejšia centrálna banka má bod, kedy pristúpi k manipulácii vlastnej meny. Pripravila tak švajčiarsky frank o štatút „papierového zlata“ a definitívne potvrdila, že na finančných trhoch alternatívy k drahým kovom neexistujú.

Recesia bude, je len v rukách politikov že kedy

Bude recesia? Určite skôr či neskôr bude, a prečo tomu k tomu nasledovný graf, ktorý porovnáva vývoj zadlženia domácností k HDP (modrá) a verejnej zadlženosti k HDP (červená) v USA: (podobný scenár je pritom možný sledovať aj v ďalších západných krajinách)

Kľúčové na tomto grafe sú dva roky – 2001 a 2008. V roku 2008 rozpútala americká centrálna banka FED prudkým znižovaním úrokových sadzieb, ktorým výrazne znížila požiadavky na bonitu dlžníkov, obrovskú úverovú expanziu, ktorá vyhnala úroveň zadlženia domácností zo 70 % HDP až k úrovni 100 % HDP. Americké domácnosti si žili na nový dlh nad pomery a ekonomika expandovala. Potom praskla hypobublina, Američania sa prestali zadlžovať, jednak lebo už boli zadlžení po uši a zároveň ani banky neboli najochotnejšie požičiavať, naopak začali splácať staré dlhy a spotreba týmpádom začala klesať na udržateľné úrovne.
To samozrejme prinieslo pokles ekonomickej aktivity, štáty si ale nenechali pokoj a začali proti nevyhnutnej recesii od roku 2008 bojovať za podpory centrálnych bánk vyššími verejnými výdavkami. Ako je vidno z grafu, tak pokles zadlženia domácností nahradil prudký rast verejného zadlženia, ktorý drží spotrebu naďalej na neudržateľne vysokých úrovniach, čomu v súčasnosti môže svet ďakovať za hospodársky rast. Po hypobubline ale začína postupne praskať aj dlhová bublina a štáty budú musieť taktiež šetriť a spotrebu už nebude mať čo držať na prehnaných úrovniach, a tá sa začne vracať na udržateľné úrovne, čo prinesie recesiu, ktorá ekonomiku vyčistí od investícií, ktoré existovali len vďaka monetárnym a fiškálnym stimulom. A kde sú tie udržateľné úrovne? Povojnový priemer dlhu amerických domácností k HDP je zhruba 53 %, pri verejnom dlhu je zhruba 57 %.
Ešte sa žiada dodať, že ďalším kanálom tlačiacim na hospodársky pokles, ktorý je dôsledkom odkladania problémov do budúcna, je inflačná politika centrálnych bánk. Tá v súčasnosti cez vyššie ceny komodít ukrajuje z marží výrobných podnikov, čo ich núti k úsporným opatreniam, ktoré majú dopad na celý dodávateľský reťazec. Vyššie ceny uberajú z reálnej spotreby aj domácnostiam.
Príde ale recesia už teraz? Za normálnych okolností by prišla, aj naďalej tu ale máme zapletenú politiku. Vlády a centrálne banky majú ešte stále možnosť odsunúť problémy do budúcna, hoci z pušného prachu im radikálne ubúda. V Spojených štátoch v utorok vôľu ďalej podporovať ekonomiku naznačil FED, v Európe už ECB nakupuje talianske a španielske dlhopisy a priestor pre prípadné ďalšie zadlžovanie by mohol vytvoriť supereuoval s kapacitou nad 1 bil. eur. Keď to ale nefungovalo doteraz, tak to nebude fungovať ani v budúcnosti a svet si skôr či neskôr recesiou prejde. Je to v rukách politikov, platí však, čím neskôr tým horšia bude recesia...  
Zverejnené 10.8.2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-52546670-kP0000_d-recesia-bude-politici-rozhodnu-kedy-span-class-koment-komentar-dna-span)

ECB ukázala ako sa nerobí intervencia

Štvrtková tlačová konferencia ECB skončila totálnym fiaskom. Keď guvernér Trichet vytiahol z talóna svoj najväčší tromf a na otázku ohľadom nakupovania štátnych dlhopisov odpovedal, že by nebol prekvapený, keby sa niečo udialo ešte pred skončením tlačovej konferencie, tak celý svet bol aj vzhľadom na pohyby na dlhopisových trhoch počas tlačovej konferencie v tom, že ECB vytiahla zbrane najťažšieho kalibru a začína nakupovať talianske dlhopisy.

Reakcia trhov však bola diametrálne odlišná, ako očakávala ECB a v reakcii na to, že situácia je tak vážna, že ECB musí nakupovať talianske dlhopisy, sa spustili výpredaje. Následne ECB vypustila cez „traderov“ správu, že nakupovala len írske a portugalské dlhopisy, čo už absolútne nedáva logiku, pretože tým de facto ukázala, že vo štvrtok strieľala slepými nábojmi a „nemá gule“ otvoriť Pandorinu skrinku nákupu talianskych a španielskych dlhopisov, ktorých nákupy nemá šancu sterilizovať, ako to robila pri gréckych, írskych a portugalských dlhopisoch. Nechápem, čo si pri tom páni z ECB mysleli, pretože toto nie je v žiadnom prípade niečo, čo by malo nervóznych obchodníkov upokojiť.

Pri pohľade na to, čo sa udialo s výnosmi talianskych a španielskych dlhopisov, a úplnú nelogickosť nákupu čisto portugalských a írskych dlhopisov (ktoré to mimochodom vôbec nepotrebujú, lebo sa financujú z eurovalu a nie z finančných trhov), však mám podozrenie, že sa v skutočnosti udalosti mohli odohrať úplne inak.


Vrchný obrázok ukazuje výnosy z desaťročných talianskych a spodný z desaťročných španielskych dlhopisov. Ako je vidno, tak počas štvrtkovej tlačovej konferencie výrazne klesli výnosy z talianskych dlhopisov, ale zo španielskych nie. Nakoľko sú výraznejšie výkyvy vo výnosoch dlhopisov oboch krajín v poslednej dobe výrazne korelované, tak v tom čase niekto nakúpil nemalý objem talianskych dlhopisov ale španielskych nie, čo je neobvyklé.

Ten niekto mohla byť pokojne ECB s cieľom demonštrovať svoju silu, ako to aj pôvodne vyzeralo (to vysvetľuje aj to, prečo nenakupovala španielske dlhopisy). A sled udalostí mohol byť nasledovný: Keď predstavitelia ECB videli, akú jej nákupy talianskych dlhopisov našli odozvu, tak spanikárili a dali na trhy echo, že nakupovali len írske a portugalské dlhopisy, a nie talianske, aby si kúpili trochu času. Samozrejme, írske a portugalské dlhopisy ECB nakupovala, čo ukazuje aj vývoj ich výnosov, dôvodom môže byť zahmlenie skutočného objemu nakúpených talianskych dlhopisov, keďže ECB vykazuje týždenne len objem nakúpených dlhopisov a nie štruktúru, verejnosť sa tak nemá šancu dozvedieť, koľko z ktorých dlhopisov ECB nakúpila (pokiaľ by nakúpili čisto talianske, tak by to bolo jasné).

Problém je však v tom, že na to, aby ECB pohla výnosmi z talianskych dlhopisov, musela by nakúpiť podstatne väčší objem ako írskych a portugalských dlhopisov, čo by bolo vo výkazoch nákupov dlhopisov ECB zverejňovaných každý pondelok vidieť. A tak napokon o deň neskôr prišla ECB s riešením, ako nevyzerať úplne hlúpo a dohodla sa s Talianskom, že budú nakupovať jeho dlhopisy výmenou za ďalšie úsporné opatrenia. A nakoľko dátum prebehnutia platby za nakúpené dlhopisy nemusel byť v minulom týždni, ale v tom súčasnom, ako potvrdil sám Trichet na tlačovej konferencii, tak ECB väčší objem nakúpených dlhopisov môže vykázať pokojne až budúci pondelok a môže tvrdiť, že ich nakúpila až začiatkom tohto týždňa po dohode s Talianskom, a nie uplynulý štvrtok.

Či sa ale udial prvý scenár, alebo mnou načrtnutý konšpiračný scenár, je v konečnom dôsledku úplne jedno. ECB svojím chaotickým konaním ukázala, ako sa nemá robiť intervencia, a to čo sa udialo, je len dôkazom jej bezradnosti so súčasnou situáciou a že hra na euro sa môže onedlho skončiť, a to či už inflačne alebo rozpadom eurozóny.

piatok 16. septembra 2011

Dlhový strop je tým najmenším problémom USA

Hoci médiá aj politici robia z debaty o americkom dlhovom strope hystériu, pravdepodobnosť jeho nenavýšenia je úplne minimálna, ide len o to, kto tento boj vyhrá z politického hľadiska. Naznačujú to aj finálne návrhy senátu, ktorý kontrolujú demokrati, a snemovne reprezentantov, ktorú naopak kontrolujú republikáni. Tie sú z ekonomického hľadiska dosť podobné: úsporné opatrenia rozložené do najbližších 10 rokov vo výške 3 bil. (R), resp. 2,7 bil. (D) USD, žiadne zvýšenie daní,  vytvorenie dvanásťčlennej komisie zodpovednej za implementáciu úsporných opatrení.
Problém je skôr v politike, kým demokrati chcú navýšiť dlhový strop jednorázovo, aby vydržal až do ďalšieho volebného obdobia, republikáni chcú, aby bol navýšený dvojfázovo a Obama sa musel pred voľbami vrátiť pred zákonodarcov o ďalšie navýšenie stropu s návrhmi nových úsporných opatrení, čo by vo voľbách nahralo skôr republikánom. Na druhej strane, keďže je problém politického charakteru, tak žiadna zo strán nechce byť zodpovedná za technický default krajiny, čo by jej politicky poškodilo ešte viac, a tak je pravdepodobnosť že dlhový strop nebude navýšený minimálna. Prinajhoršom sa rozhodne o jeho kozmetickom navýšení, ktorý kongresmanom kúpi ďalší čas na dohodu.
Podstatne väčším problémom USA je však trajektória dlhu, ktorý potrebuje krajina dostať pod kontrolu.
Vývoj amerického dlhu k HDP

A hoci sú doteraz prezentované plány na zníženie výdavkov o 2,7, resp. 3 bil. dolárov, čo predstavuje zhruba pätinu HDP, pomerne ambiciózne, o schopnosti Spojených štátov ich implementovať silno pochybujem. O úspešnosti Spojených štátov napĺňať dlhodobé fiškálne ciele veľmi jasne vypovedá nasledujúci graf, ktorý ukazuje prognózy deficitu verejných financií na fiškálny rok 2011 (t.j. október 2010-september 2011), v rozpočtoch na fiškálne roky 2007 – 2012 (v mld. USD).

Najväčším problémom (nielen) Spojených štátov nie je z môjho pohľadu dlhový strop, ale prehnaná spotreba, ktorá sa v rokoch 2001-2008 udržiavala za cenu rastu súkromného zadlženia a od roku 2009 za cenu rastu verejného zadlženia. A keď Spojené štáty začnú robiť úsporné opatrenia, tak si ekonomika bude musieť prejsť recesiou, ktorá vráti spotrebu do normálu. A keďže v čase, kedy dlhopisové trhy stále z nejakého bizarného dôvodu veria Spojeným štátom, že svoj dlh ufinancujú, politici nie sú príliš motivovaní k nepopulárnym opatreniam ktoré by viedli k recesii, skôr naopak, tak pochybujem, že sa krajine vytýčené ciele podarí dosiahnuť. Najmä keď v roku 2010 potrebovala krajina 3 doláre nového štátneho dlhu na rast HDP o jeden dolár. A k zníženiu ratingu krajiny tak podľa mojej mienky nedôjde v súčasnosti kvôli nenavýšeniu dlhovému stropu, ale v neďalekej budúcnosti práve kvôli jeho navýšeniu a budúcej dlhovej trajektórii.