štvrtok 10. februára 2011

Bernankeho komoditná bublina

Ako hovorí základná ekonomická poučka, cena určitého statku je súhrou ponuky a dopytu. Keď teda jeho cena rastie, je to buď v dôsledku obmedzenia ponuky, alebo rastu dopytu. Lenže dopyt pri komoditách je potrebné rozlišovať na dopyt fyzický, teda dopyt výrobnej sféry premieňajúcej komodity na tovary konečnej spotreby, a dopyt investičný, teda nákup s cieľom neskôr predať drahšie. A investičný dopyt je určovaný aj množstvom voľných prostriedkov v globálnej ekonomike, ktorých je v súčasnosti najmä vďaka FEDu a People's Bank of China, ale aj ďalším centrálnym bankám, skutočne dosť.
Najväčším dodávateľom likvidity do finančného systému je americký FED. Keď si porovnáme koľko nalial do finančného systému FED, a o koľko vzrástli jeho rezervy držané bankami na jeho účtoch, tak nám vyjde, že od augusta 2010, kedy FED začal nakupovať štátne dlhopisy za istiny zo splatných hypotekárnych derivátov a neskôr spustil aj druhú vlnu kvantitatívneho uvoľňovania činí tento rozdiel vyše 170 mld. dolárov. (Od spustenia prvej vlny kvantitatívneho uvoľňovania v novembri 2008 je to ešte podstatne viac). Tieto peniaze teda banky „točia“. Keďže objem úverov vysoko zadlženým americkým domácnostiam a korporátnej sfére podľa FEDu, tak ostáva už len jedna možnosť – subjekty vo finančnom sektore s nimi špekulujú na finančných trhoch, komoditné trhy nevynímajúc.
Pekným príkladom toho, aké deformácie vyvolávajú na komoditných trhoch natlačené peniaze, je trh s meďou, na ktorom podľa informácií, ktoré sa objavili v decembri, jeden jediný obchodník vlastnil warranty (právo na kúpu) na 90 % zásob medi na londýnskej burze. Tým obchodníkom podľa zákulisných informácií nie je nikto iný, ako najväčšia americká banka podľa trhovej hodnoty JPMorgan Chase. Nech už je motivácia JPMorgan pre kúpu medi akákoľvek (tvrdí že sa chystá vytvoriť ETF fond krytý fyzickou meďou), keďže banka nevlastní žiadne závody na spracovanie medi, niet pochýb, že tieto transakcie nemajú absolútne nič z fyzickým dopytom výrobnej sféry po medi. Naopak stav zásob medi na londýnskej burze je pomerne veľký (viď. graf), čo len potvrdzuje, že nové historické maximá červeného kovu (ktoré zhodou okolností meď dosiahla po vyše dvoch rokoch v decembri), nie sú nijako opodstatnené stavom ponuky a fyzického dopytu.
Graf: Vývoj zásob medi na londýnskej burze

Podobná je situácia aj na trhoch s ďalšími komoditami. Podľa informácií z londýnskej komoditnej burzy vlastní jeden obchodník aj 50-80 % warrantov na zásoby zinku a niklu, cena ropy láme dvojročné rekordy aj napriek tomu, že zásoby OPECu sú ďaleko nad priemerom, cena ryže sa v novom roku odtrhla z reťaze aj napriek rekordnej produkcii a najvyšším zásobám za posledných 8 rokov podľa správy amerického ministerstva poľnohospodárstva.
Tieto príklady ukazujú, že to čo sa v súčasnosti deje na komoditných trhoch má so stavom ponuky a fyzického dopytu pramálo spoločné. Hoci pri niektorých poľnohospodárskych komoditách v súčasnosti existuje fundamentálna nerovnováha, ako napríklad pri bavlne, káve, či cukre, ich ceny sú však v historickom kontexte mimoriadne vysoké. Naposledy keď boli globálne zásoby bavlny tak nízko (1996), tak sa 100 libier bavlny obchodovalo za cca. 80 dolárov, 100 libier cukru (1995) za cca. 11 dolárov, a 100 libier kávy (2000) za cca 100 dolárov. Dnes stojí bavlna 170, cukor 35 a káva 250 dolárov, čo je aj pri započítaní inflácie mimo reality.
Keď ale sa chce nájsť dôvod pre nákup, tak sa vždy nájde. Napríklad pri rope sa v súčasnosti cituje vlna nepokojov v arabských krajinách, pri obilninách sucho. Pravdou však je však, že zásoby ropy a aj obilnín (viď. graf) sú stále pomerne vysoké a bez toho, aby FED (resp. ďalšie centrálne banky) bankám nepripisovali výmenou za štátne dlhopisy (a iné aktíva) na účty nové doláre, tak by sa veľká časť z týchto nákupov neuskutočnila. Aj preto mi pri súčasnom stave zásob väčšiny komodít príde mimoriadne komická  nedávna Bernankeho reč, podľa ktorej FED ani prinajmenšom nie je zodpovedný za rast cien komodít, naopak za to môže silný dopyt z emerging markets (kam mimochodom nové peniaze od FEDu a spol. taktiež prúdia).
Graf: Vývoj svetových zásob kukurice (červená) a pšenice (žltá)

Tak rýchlo, ako likvidita na tieto komoditné trhy prišla, tak rýchlo môže aj odísť. V prípade ekonomického šoku, ako napríklad nečakane silného spomalenia americkej či čínskej ekonomiky, reštrukturalizácia dlhu v eurozóne ..., bude tento špekulatívny kapitál bude z väčšiny komoditných trhov stiahnutý a ich ceny naberú smer prudko nadol. A ďalšia bublina, za ktorú sú zodpovední FED a spol., spľasne...

streda 9. februára 2011

Spojené štáty potrebujú na rast HDP o jeden dolár 3,7 dolára nového dlhu

Podľa minulotýždňových údajov rástla americká ekonomika vo štvrtom kvartáli oproti predošlým trom mesiacom anualizovane o 3,2 %. Tento „headline“ síce zaostal za očakávaniami na úrovni 3,5 %, príjemne však prekvapila jeho kompozícia – spotreba domácností, tradičný motor americkej ekonomiky, rástla medzikvartálne o 4,4 %, naopak „nezdravá“ zmena zásob, ktorá v posledných kvartáloch významne ťahala HDP nahor, bola negatívna. Pre mnohých bol tento najrýchlejší medzikvartálny anualizovaný rast spotreby od prvého kvartálu 2006 správou, že kríza je definitívne zažehnaná a oživenie americkej ekonomiky naberá na obrátkach.
Keď však čítame medzi riadkami, dôvod na otváranie šampanského ani zďaleka neexistuje. Zadlženie amerických domácností je stále nad úrovňami 90 % HDP a podľa údajov FEDu objem úverov v ekonomike klesá už desať kvartálov v rade, čo znamená, že Američania viac splácajú staré úvery ako si berú nové, logicky by im teda malo ostať menej na spotrebu. Prečo teda spotreba rastie? Takmer výhradne vďaka dvom inštitúciám – FEDu, ktorý svojou politikou nízkych úrokových sadzieb umožňuje refinancovať Američanov staré dlhy za nízke splátky, a vďaka americkej vláde, ktorá sa exponenciálne zadlžuje a jej dlh sa v súčasnosti pohybuje tesne pod hranicou 100 % HDP.
Každému však je jasné, že FED je smerom nadol čo sa týka úrokov limitovaný nulou, a tak už je priestor pre jeho priamu podporu americkej spotreby minimálny. Ale ako je na tom americká vláda? Výsledky HDP sa nám snažia povedať, že americká vláda vo štvrtom kvartáli prispela k rastu HDP záporným číslom, keďže jej výdavky medzikvartálne klesali anualizovane o 0,6 %. Toto číslo vyvoláva mylný dojem, že americká vláda šetrí, a to hneď z dvoch dôvodov. Po prvé, medzikvartálny pokles štátnych výdavkov vôbec neznamená, že predtým neboli vysoké, naopak v treťom kvartáli boli najvyššie v histórii. Podstatne viac navyše toto číslo skresľuje fakt, že nezahŕňa transferové platby, ako napríklad podporu v nezamestnanosti, či štátne dôchodky, v ktorých diera medzi príjmami a platbami každým kvartálom narastá (viď. graf) a vláda ju musí vypĺňať novým dlhom
Vývoj kvartálnych transferových platieb (modrá), alikvótnych príjmov (zelená) a deficitu bilancie transferových platieb (červená)

Keď sa chceme pozrieť na to, v akej miere prispieva k rastu HDP štátne zadlžovanie, tak ich musíme porovnať v nominálnych veličinách. A v tomto porovnaní z toho americká ekonomika vychádza naozaj zle, keďže kvartálny nárast dlhu naďalej vysoko prevyšuje prírastok HDP, pričom tento rozdiel sa vôbec neznižuje (viď. graf). V štvrtom kvartáli roka 2010 narástlo zadlženie vlády o 464 mil. USD, pričom HDP vzrástlo len o 125 mil. USD, na každý dolár rastu HDP si teda USA muselo požičať 3,7 dolára.

Vývoj kvartálnej zmeny HDP (modrá) a kvartálnej zmeny štátneho dlhu (oranžová) v USA

Na to, že tento vývoj je dlhodobo neudržateľný, nie je potrebná žiadna vysoká matematika. A keďže Obamova vláda si uvedomuje, že americká ekonomika rastie len vďaka nárastu štátneho dlhu, tak v záujme udržania si politických sympatií nie je ochotná šetriť a na rok 2011 pripravuje ďalší dvojciferný deficit. Vzhľadom na to, že aj prípadný ďalší americkí prezident bude hnaný rovnakou motiváciou a pravdepodobne sa bude správať rovnako, tak je len otázkou času, kedy sa nedôvera voči štátnemu dlhu presunie zo starého kontinentu na druhú stranu Atlantiku. Z krátkodobého hľadiska síce ešte tento scenár nehrozí, z dlhodobého hľadiska je ale podľa nás neodvratný.

Dokedy bude USA odolávať dlhovej kríze?

Otázka neznie či, ale kedy sa dlhová kríza rozšíri na druhú stranu Atlantiku.
 
Dlh Spojených štátov presiahol v decembri astronomickú métu 14 bil. dolárov, a pohybuje sa na úrovni 95 % HDP, čo je viac ako v prípade Portugalska, či Španielska, ktoré v súčasnosti majú obrovské problémy predať svoj dlh. Americké dlhopisy sa však stále tešia veľkej obľube a to aj napriek neochote americkej vlády šetriť. Obamova administratíva aj roku 2011 chystá masívne stimulačné opatrenia, ktoré podľa odhadov kongresu posunú deficit nahor o 1,5 bil. dolárov. Spojené štáty tak budú v roku 2011 jedinou západnou krajinou s dvojciferným deficitom, a od volebného roku 2012 taktiež veľké škrty nie je možné očakávať.

Vývoj amerického dlhu za posledných 10 rokov

Americká ekonomika v súčasnosti rastie takmer výhradne vďaka dvom inštitúciám – vláde a FEDu. Dlh amerických domácností podľa najnovších dát FEDu dosahuje 13,4 mld. dolárov, čo je zhruba 91 % HDP, a americké domácnosti pri minimálnej kapacite sa viac zadlžovať a neistých ekonomických vyhliadkach svoje dlhy splácajú ako sa zadlžujú, čím im logicky ostáva menej na spotrebu, americká ekonomika by teda mala klesať. Tu ale prichádzajú na scénu spomínané dve inštitúcie, ktoré americkým domácnostiam prostriedky na spotrebu dodávajú.

Priestor pre FED na znižovanie dlhodobých úrokových sadzieb, ktoré umožňujú americkým domácnostiam znižovať splátky refinancovaním starého dlhu, je minimálny a tak FED ako priamy stimulátor spotreby amerických domácností do budúcna odpadá, americkú ekonomiku tak bude môcť držať nad vodou už len vláda deficitným hospodárením. Politicky by teda výrazné znižovanie štátnych výdavkov bola samovražda, a tak vychádzam z toho, že americká vláda bude tlačiť na pílu, až kým investorom prasknú nervy a začnú sa amerického dlhu zbavovať.

Čo bude potom? Keďže Spojené štáty, podobne ako drvivá väčšina krajín staré dlhy spláca novými, ostanú len dve možnosti ďalšieho vývoja po strate dôvery v americký dlh. Buď krajina vyhlási bankrot, alebo americký dlh skúpi jeho centrálna banka. Tá ho síce nakupuje aj dnes, jej primárnym motívom však je snaha držať nízke dlhodobé úročenie, ktoré sa odvíja od výnosov zo štátnych dlhopisov, a nie nedôvera voči dlhu krajiny.

Cesta bankrotu by položila (nielen) americký finančný sektor, naopak cesta monetizácie väčšiny amerického dlhu by ešte viac zatlačila na už v súčasnosti mimoriadne krehkú dôveru voči americkej mene. Jej kurz by na devízových trhoch ešte viac utrpel kvôli vlastníckej štruktúre amerického dlhu, zo zhruba 9 bil. dolárov voľne obchodovaných dlhopisov (zvyšných 5 bil. poväčšine predstavujú poväčšine záväzky voči štátnym penzijným fondom) až 4,3 bilióna z nich držia zahraniční investori, ktorí by s americkými dlhopismi predávali aj americký dolár. S poklesom kúpnej sily dolára v zahraničných menách by sa pokojne mohla vytratiť aj dôvera Američanom voči vlastnej mene, čo predstavuje hyperinflačný scenár.

Kedy tieto problémy prepuknú? Každá takáto vlna nedôvery udalosť potrebuje spúšťač. Napríklad nedôveru na medzibankovom trhu a na finančných trhoch v roku 2008 odštartoval krach Lehman Brothers, alebo nedôvera voči európskemu dlhu sa začala správou o falšovaní štatistík v Grécku. Pre americký dlh by týmto spúšťačom nedôvery mohlo byť napríklad odňatie AAA ratingu na záväzky, ďalšia recesia v krajine, bankroty amerických regionálnych samospráv, či eskalácia dlhovej krízy v eurozóne. Takéto udalosti nie sú vylúčené už v tomto roku, takže rozšírenie dlhovej krízy na druhú stranu Atlantiku vôbec nie je hudbou vzdialenej budúcnosti.

Tri dôvody prečo ECB nebude ani napriek rastúcej inflácii uťahovať

Po tom, čo guvernér ECB Trichet na štvrtkovej tlačovej konferencii vyjadril obavy z rastúcej inflácie, ktorá sa v eurozóne medziročne v decembri vyšplhala na úroveň 2,2 %, vystrelili nahor eurové forwardové sadzby (viď. graf). To naznačuje, že obchodníci očakávajú skoršie uťahovanie monetárnej politiky v eurozóne, či už v podobe sťahovania peňazí z finančného sektora, alebo vyšších úrokových sadzieb, za ktoré do neho ECB peniaze dodáva. Očakávania vyššieho budúceho úročenia v eurozóne vytiahli so sebou nahor aj euro, ktoré voči doláru poskočilo až k úrovniam 1,34 EUR/USD.

Vývoj šesťmesačných eurových forwardových sadzieb so splatnosťou 18 mesiacov (FRA 12x18)

Ďalšie uťahovanie monetárnej politiky si však ECB tak skoro v žiadnom prípade nebude môcť dovoliť a to minimálne z týchto troch dôvodov:

1. Situácia na dlhopisových trhoch: ECB už vyše pol roka vo veľkom nakupuje na sekundárnych trhoch dlhopisy problémových krajín, aby tak znížila ich výnosy. Vyššími úrokovými sadzbami by si tak dala gól do vlastnej brány, keďže práve úrokové sadzby ECB sú bezrizikovým základom, ku ktorému sa pripočítavajú rizikové prirážky na štátne dlhopisy. Vyššie sadzby by nielen že ešte viac skomplikovali situáciu problémových krajín, ale predražili by financovanie dlhu aj zvyšným krajinám v zoskupení.

2. Situácia na medzibankovom trhu: Utiahnuť monetárnu politiku môže ECB aj znížením objemu peňazí, ktoré do finančného sektora dodáva prostredníctvom refinančných operácií. Už v súčasnosti však vyše 60 % z 550 mld. eur z centrálnou bankou dodávaných peňazí do finančného sektora putuje gréckym, írskym, portugalským a španielskym bankám, z ktorých sa väčšina sama nedokáže financovať z medzibankových trhov a bez týchto peňazí by boli insolventné. Minimálne v Španielsku ešte čakajú banky veľké problémy a tak bude objem peňazí, ktorými ECB udržiava banky na hranici insolventnosti pri živote, skôr pribúdať ako ubúdať.

3. Situácia v ekonomike: Spotreba domácností v eurozóne je aj naďalej mimoriadne slabá, naznačujú to aj maloobchodné tržby, ktoré podľa Eurostatu v novembri medziročne rástli o minimálnych 0,1 % (pre porovnanie, vo Veľkej Británii to bolo o 1,4 % a v Spojených štátoch dokonca o 7,5 %). Vyššie úrokové sadzby by jednak negatívne doľahli na úverovanie, a zároveň by predražili domácnostiam splátky dlhu s variabilným úrokom, čo by im znížilo objem disponibilných prostriedkov na spotrebu. Slabšiu spotrebu súkromného sektora by nedokázal nahradiť ani verejný sektor, ktorý v najbližších rokoch čaká šetrenie.

Uťahovanie monetárnej politiky tak naďalej ostáva zbožným prianím nielen predstaviteľov ECB, ale aj predstaviteľov FEDu, ktorí o ňom nahlas hovorili v prvých mesiacoch roka 2010, ale po marcovom ukončení prvého kola kvantitatívneho uvoľňovania ekonomika opätovne spomalila a FED opätovne zapol tlačiarne. Aj preto som toho názoru, že minulotýždňový rast eura je neopodstatnený, najmä keď forwardové sadzby naznačujúce očakávania budúceho vývoja úrokových sadzieb poskočili na úrovne zo začiatku roka 2010, kedy bola dlhová kríza ešte len v plienkach.

zverejnené 14.1.2011. na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-49485590-kP0000_d-trichet-si-nestreli-gol-do-vlastnej-brany-span-class-koment-komentar-dna-span)

Kríza likvidity alebo kríza solventnosti?

Európska centrálna banka podľa očakávania na svojej decembrovej schôdzi rozhodla o pokračovaní v programe nakupovania dlhopisov problémových európskych krajín a poskytovaniu neobmedzených pôžičiek pre európske banky. Podľa vlastných slov teda ECB dodáva likviditu na dlhopisové trhy a poskytuje bankám neobmedzenú likviditu. ECB teda chápe súčasné problémy ako krízu likvidity, teda že európske krajiny (a niektoré banky) majú dostatok zdrojov, aby z dlhodobého hľadiska svoje záväzky zaplatili, len im niekto z dôvodu paniky nechce v súčasnosti požičať za rozumný úrok, aby preklenuli ťažké obdobie. Keď im však požičia, všetko bude časom v poriadku.

Je to ale skutočne tak?

Problém je z môjho pohľadu širší, ako sa na prvý pohľad zdá. Dlhodobo totiž panuje presvedčenie, že štáty svoje dlhy nemusia platiť, stačí si len požičať na splátku nového dlhu. A tak štátny dlh naďalej narastá, keď niečo sem tam klesne, je to „sexy“ porovnanie k HDP, v časoch, kedy je rast ekonomiky rýchlejší ako rast zadlženia, vtedy sa politici tľapkajú po pleci, ako znižujú zadlženie, ale znižujú tak akurát podiel verejného dlhu na HDP.

Vývoj verejného dlhu Nemecka (oranžová), Francúzska (tmavomodrá), Talianska (biela), Španielska (červená) a Slovenska (svetlomodrá) od roku 2001 (v EUR)

Keď prídu zlé časy, naberú vlády viac dlhu a potom sa opäť vrátia k trojpercentnému deficitu, ktorý údajne nezvyšuje pomer zadlženia k HDP, ale už s vyššou mierou zadlženia. Vykrývať to dokážu z toho dôvodu, že úrokové náklady im tlačia znižovaním sadzieb nadol centrálne banky. Aj preto USA pri exponenciálne rastúcom dlhu zaplatia v roku 2010 na úrokoch menej ako v rokoch 2007 a 2008. Keďže sú ale úrokové sadzby už na minimách, vládam s rastúcim dlhom budú náklady na obsluhu dlhu odteraz len narastať.

Až na aké úrovne dostali vlády dlhy chronickým nesplácaním za asistencie centrálnych bánk vlády, sa pokúsim vyobraziť v nasledujúcej tabuľke. V nej som zhrnul deficity a istiny krátkodobého aj dlhodobého dlhu, ktorý majú vybrané krajiny eurozóny (PIIGS + Belgicko, pre ilustráciu aj Nemecko a Slovensko) v budúcom roku splatiť (úroky som nepočítal, keďže sú zahrnuté v deficite) a dal som ich do pomeru k očakávanému budúcoročnému HDP a očakávaným príjmom štátneho rozpočtu.

Z toho mi nevychádza, že tieto krajiny (a drvivá väčšina ďalších) sú nelikvidné, naopak sú na hrane insolventnosti, pretože pokiaľ by im zajtra nikto nechcel požičať na splátky starého dlhu, tak na splátky istiny z vlastných zdrojov jednoducho nemajú (viď. posledný stĺpček, pre ešte jasnejší obraz, koľko percent zo štátnych príjmov si budú musieť jednotlivé krajiny v budúcom roku požičať, si k tomu môžete prirátať aj deficit). Každá z týchto krajín by totiž musela obetovať vyše 50 % (deficit + splatný dlh) z budúcoročných plánovaných príjmov (Nemecko a Grécko dokonca nad 100 %), aby túto situáciu zvládla bez požičiavania si, čo by tieto krajiny zruinovalo ekonomicky aj politicky. Jediné na čom tento pyramídovú hru pripomínajúci trh so štátnymi dlhopismi funguje je dôvera v to, že štáty tento dlh budú schopné a ochotné splatiť. Dôvera, ktorú v súčasnosti vlády po celom svete testujú až na hranu, onedlho však z nej pokojne môžu spadnúť.

Pojem dlhová kríza je o inom ako o nelikvidnosti. Celý svet je totiž zaplavený (nielen) štátnym dlhom, ktorý sa nikdy nesplatí v plnej výške a investorom začína dochádzať, že niekomu raz musí ostať v rukách čierny Peter. Vlády po celom svete sa snažia investorov naivne presvedčiť nie tým, že začnú okamžite šetriť, ale tým, že sa ešte 2-3 roky budú zadlžovať a potom nejakým zázrakom naštartujú ekonomiku, v ktorej je každý subjekt (domácnosti, vláda, korporátna sféra a v konečnom dôsledku aj zahraničie) po uši zadlžený, a začnú splácať dlhy, ktoré doteraz platili takmer výhradne novým dlhom. To sa im podľa môjho názoru môže podariť jedine v prípade, že priletia Marťania a začnú vo veľkom nakupovať pozemskú produkciu.

Ruku na srdce, požičali by ste nejakej vláde?

zverejnené 13.12.2010 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-48573000-kP0000_d-kriza-likvidity-alebo-kriza-solventnosti-span-class-koment-komentar-dna-span)

Európa smeruje k “zombie” bankovému systému

Politika Európskej centrálnej banky, ktorá od svojho vzniku nalievala ročne do európskeho finančného sektora miliardy eur, mala za následok zaplavenie bankových súvah dlhom, z ktorého banky nemalú časť neuvidia späť. Miliardy eur prúdiace na írsky a španielsky trh s bývaním a na financovanie štátnych deficitov prostredníctvom štátnych dlhopisov tak v súčasnosti začínajú vyúsťovať do miliardových strát.

Tak ako na začiatku kruhu je aj na jeho konci ECB, ktorá ho neobmedzenou likviditou pre problémové banky uzatvára. Celá táto schéma odhaľujúca nedostatky súčasného bankového systému založeného na frakčných rezervách funguje nasledovne: Banka XYZ podobne ako množstvo ďalších bánk viaže svoje prostriedky prevažne dlhodobo (hypotéky, dlhodobé pôžičky), a na vyplatenie svojich krátkodobých záväzkov (predošlé krátkodobé pôžičky, výbery klientov) si požičiava na medzibankovom trhu. Prišli však problémy v podobe väčších strát a banke XYZ nikto nechce požičať na vyplatenie krátkodobých záväzkov, a tak jej ako veriteľ poslednej inštancie požičiava Európska centrálna banka, aby sa nestala insolventnou. (Nie nelikvidnou, ako sa nás snažia mnohí presvedčiť, nelikvidnosť znamená to, že keď teraz niekto banke požičia, dokáže sa napr. do roka dať do poriadku, čo ale pri stratách niekoľkonásobne prevyšujúcich tržby nie je ten prípad, viď. Anglo Irish Bank.)

Počet bánk na infúziách, najmä v periférnych ekonomikách narastá. Len v októbri smerovala írskym (130 mld.), gréckym (92 mld.), španielskym (71 mld.) a portugalským (40 mld.) bankám viac ako polovica zo zhruba 530 mld. EUR, ktoré ECB do európskeho finančného systému nalieva. Predpokladám, že potreba priameho financovania problémových bánk v novembri narastie ešte viac, čo ostatne potvrdila aj ECB, keď na decembrovom zasadnutí predĺžila neobmedzené pôžičky pre európske banky minimálne do apríla. A hoci sa jej predstavitelia tvária konzervatívne, nestiahnu ich ani v apríli, keďže by sa okamžite stalo viacero bánk insolventnými a Írsku garantujúcemu svoj bankový dlh by pribudla minimálne stotridsaťmiliardová sekera, ktorú by už nezaplátalo žiadne úsporné opatrenie.

To ECB pripustiť nechce, a tak bude musieť časom požičiavať ešte viac. Dlhová kríza ani zďaleka neskončila, naopak reštrukturalizácia dlhu problémových krajín, ktorých počet sa postupne rozrastá, je viac než reálna, a pokiaľ by k nej došlo, banky by čakali ďalšie miliardové straty. A to najmä v krajinách PIIGS, ktoré držia veľké množstvo domácich dlhopisov. V prípade, že by bol prijatý nemecký návrh a veritelia z finančného sektora by sa museli na pomoci pre problémové krajiny spolupodieľať, povedzme v podobe odpustenia 20 % dlhu, tak by až desať bánk z týchto krajín (bez už v podstate skrachovaných španielskych regionálnych sporiteľní) nesplnilo podmienku pre životaschopnú banku stanovenú regulátormi v rámci letného záťažového testovania ako pomer Tier 1 kapitálu (základné imanie + nerozdelený zisk) k rizikom váženým aktívam minimálne na úrovni 6 % (viď tabuľka). Tieto banky by tak potrebovali nový kapitál, ktorý by do nich pravdepodobne naliali štáty, a na vyplatenie krátkodobých záväzkov by im požičiavala ECB. Navyše v tejto tabuľke sú započítané len straty zo štátnych dlhopisov, bankám však ešte hrozia ďalšie straty z developerských, hypotekárnych a ďalších pôžičiek.

Zdroj: Výsledky záťažového testovania, výpočty autora

Onedlho tak Európa môže skončiť s tzv. „zombie“ bankovým systémom, v ktorom veľký počet bánk prežíva len vďaka štátnej pomoci a prerolovaniu starých pôžičiek (splateniu starého dlho novým) od ECB. Takýto systém udržiavania si nefunkčných bánk však odčerpáva množstvo kapitálu a prostriedkov od daňových poplatníkov, ktoré sa dajú využiť podstatne efektívnejšie. Z tohto hľadiska by bolo najlepšie nechať banky padnúť a začať odznova aj za cenu väčšej recesie, čo by do budúcna minimálne viedlo k zodpovednejšiemu prístupu k investíciám a možno aj k prebudovaniu súčasného bankového a monetárneho systému. Keď však už chcú vlády a najmä ECB aj napriek inflačnému riziku silou mocou ochrániť vklady klientov, tak nech im ich vyplatia priamo, a nech zbytočne neživia nefunkčnú bankovú aparatúru, v ktorej naďalej sedia dobre platení ľudia zodpovední za zlé investičné rozhodnutia...

Maďarsko znárodňuje dôchodky, aby mohlo viac rozdávať

Kde hľadať prostriedky pre ďalšie nadmerné míňanie na vládnej úrovni v časoch, kedy o dlh krajiny nemá takmer nikto záujem, ukázalo v uplynulých dňoch Maďarsko, ktoré de facto znárodnilo dôchodkové fondy v krajine. Maďarská vláda síce umožňuje sporiteľom ostať v obdobe nášho druhého piliera, v prípade, že tak ale sporitelia spravia, dôchodky budú dostávať výhradne len z druhého piliera, kam ale smeruje len zhruba štvrtina penzijných odvodov. Pri vidine štvrtinového dôchodku oproti priebežnému systému, by si ale v druhom maďarskom druhom pilieri ostal sporiť len blázon.

Maďarská vláda tak v budúcom roku môže počítať s balíkom takmer 3 bil. forintov a navyše ušetrí aj ďalšie stovky miliárd, ktorými musela dotovať výpadok v priebežnom systéme, kam sporitelia v druhom pilieri odvádzali o zhruba štvrtinu menej ako tí, ktorí sporili výhradne v prvom pilieri. To im umožní znížiť deficit verejných financií dokonca pod 3,8 % HDP, ktoré od krajiny požaduje MMF a splatiť časť starého dlhu, teda znížiť podiel zadlženia na HDP zo súčasných 80 %.

Z hľadiska dlhodobej udržateľnosti maďarských verejných financií, ktoré sú v katastrofálnom stave, by však tento so socializmom hraničiaci krok dával aký-taký zmysel jedine v prípade, keby takto zoštátnené peniaze boli použité na financovanie nákladov na štrukturálne reformy v krajine, ktoré by po minutí týchto prostriedkov znížili tlak na nárast verejného dlhu krajiny. (Úspory na financovaní výpadku priebežného systému pri starnúcom obyvateľstve nie je v žiadnom prípade možné považovať, za štrukturálnu reformu, skôr naopak)

Ohlásené nové kroky maďarskej vlády však potvrdzujú, že aj napriek súčasnej dlhovej kríze, politici stále nepochopili vážnosť situácie, a naďalej sa riadia heslom po nás potopa. Maďari sa tak dočkajú napríklad vyšších dôchodkov, dlhšej materskej dovolenky, vyššej minimálnej mzdy a nižších daní. Otáznik vyvoláva najmä zníženie korporátnej dane z 19 % na 10 %, od ktorého si maďarská vláda sľubuje viac zahraničných investícií, ochota investovať do krajiny, ktorá svoje problémy rieši znárodnením, však vôbec nemusí byť taká ako maďarská vláda očakáva.

Dieru v rozpočte, ktoré tieto nové kroky po minutí dôchodkového balíčka roztiahnu, kompenzujú superoptimistické odhady rastu HDP najmä po roku 2013, kedy by maďarská ekonomika mala rásť medziročne o vyše 5 % a nezamestnanosť dokonca klesnúť z 11,3 % na 5,5 %, čo by samozrejme pomohlo príjmovej strane štátneho rozpočtu.

O viac ako 5 % však rástla maďarská ekonomika naposledy v roku 2000 a v kontexte súčasného makroekonomického prostredia so západnými domácnosťami splácajúcimi svoje vysoké dlhy, ktoré budú musieť onedlho nasledovať aj vlády, a s neudržateľným čínskym tempom ekonomického rastu, nevidím vôbec reálne, že otvorenej maďarskej ekonomike natoľko pomôže zahraničný dopyt. Navyše domáci dopyt bude naďalej trpieť slabým forintom, ktorý predražuje splátky hypoték denominované najmä v švajčiarskych frankoch, ktoré boli pred krízou mimoriadne populárne. Maďarská vláda bude podľa môjho názoru rada, keď sa jej podarí dosiahnuť polovičný rast z toho, čo si naplánovali.

Maďarský krok je ďalším dôkazom toho, že na dlhodobé deficitné hospodárenie vlády v konečnom dôsledku doplatia občania. V súčasnosti prišli o dôchodkové úspory, v budúcnosti, kedy už tento zdroj dodatočných peňazí k dispozícii nebude, to však už maďarskí občania pocítia deficitné hospodárenie vlády pocítia na svojich peňaženkách v podobe vyšších daní a nižších sociálnych benefitov...
zverejnené 29.11.2010 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c1-48354440-madari-znarodnuju-dochodky-aby-mohli-viac-rozdavat)

Pomoc Írsku? Krycí manéver odsúdený na neúspech

V hesle "mimoriadne situácie si vyžadujú kreatívne riešenia" sme sa cez víkend dočkali zmeny mandátu eurovalu. Ten bol pôvodne určený pre krajiny, ktoré nie sú schopné sa samotné financovať, dnes už najnovšie slúži na upokojovanie finančných trhov. Hoci sa dá takmer s určitosťou povedať, že Írsko by pomoc o niekoľko mesiacov potrebovalo, faktom je, že mu v súčasnosti bola pomoc nanútená.

Vrcholní predstavitelia eurozóny tak naivne dúfajú, že sa finančné trhy upokoja, a dajú portugalským, španielskym a ďalším dlhopisom pokoj. Tento krok je však odsúdený na zánik, podobne ako všetky predchádzajúce snahy zamerané na upokojenie obchodníkov na finančných trhoch, a nie na riešenie podstaty problému, ktorým je dlh samotný. Tak ako z dlhodobého hľadiska neupokojil situáciu februárový prísľub krajín eurozóny, že Grécku pomôžu, a neupokojil ho ani májový euroval, tak zbožné priania politikov, že nebudú nútení robiť rozsiahle nepopulárne opatrenia, neupokojí ani pomoc pre Írsko. Ostatne potvrdzuje to aj vývoj na dlhopisových trhoch, kde aj napriek aktivácii eurovalu výnosy z dlhopisov problémových krajín naďalej rastú.

Podstata nedôvery voči dlhopisom viacerých krajín tkvie totiž niekde inde ako v „zlých“ špekulantoch na finančných trhoch, ale v neochote politikov vzdať sa myšlienky, že dlhy sa nemusia platiť, stačí ich len prerolovať, teda splatiť starý dlh novým. A tak nám úroveň štátneho dlhu dlhé roky neustále narastá, a to nielen v krajinách PIIGS, ale vo všetkých svetových ekonomikách (viď. graf 1). Keď niečo sem-tam klesne, je to „sexy“ porovnanie k HDP, v časoch, kedy je rast ekonomiky rýchlejší ako rast zadlženia, vtedy sa politici tľapkajú po pleci, ako znižujú zadlženie, ale znižujú tak akurát podiel verejného dlhu na HDP.

Graf 1: Vývoj verejného dlhu Nemecka (žltá), Francúzska (tmavomodrá), Veľkej Británie (červená), Spojených štátov (biela) a Slovenska (svetlomodrá) v rokoch 1991-2009

V dobrých časoch sa politici držia hesla, že deficit na úrovni 3 % je v pohode, keďže nezvyšuje pomer zadlženia k HDP, dokonca ho pri rýchlom ekonomickom raste znižuje. To síce môže byť pravda, ale keď prídu horšie časy, kedy keynesiánci kážu míňať, míňať a tlačiť peniaze a verejný dlh prudko zvýšia, tak po upokojení situácie sa staré dlhy nesplatia, ale opäť len prerolujú, a vlády sa vrátia k „udržateľnému“ trojpercentnému deficitu, ale pri podstatne vyššom zadlžení.
Ako je možné, že pri pomaly exponenciálnom raste zadlženia prudko nerastú náklady na obsluhu dlhu jednotlivých krajín a nie sú tak donútené k ubratiu výdavkov na inom fronte? Odpoveď je potrebné hľadať v politike centrálnych bánk, ktoré znižovaním úrokových sadzieb, prebiehajúcim kontinuálne už zhruba dve dekády, znižujú bezrizikovú sadzbu, ku ktorej si investori prihodia v prípade dlhu väčších krajín nízku prirážku (viď. graf 2). Pekným prípadom je USA, kde aj napriek prudkému nárastu zadlženia zaplatí krajina v roku 2010 menej na úrokoch ako v rokoch 2007 a 2008.

Vývoj výnosov z desaťročných nemeckých (žltá), francúzskych (tmavomodrá), britských (červená), amerických (biela) a slovenských (svetlomodrá) dlhopisov od roku 1991 (v %)

Výnosy však pomaly narážajú na dno a dlhová párty, za ktorú platili účty centrálne banky, sa s minimálnym ďalším priestorom pre pokles úročenia blíži ku koncu. Znížiť aspoň podiel dlhu na HDP by mohol pomôcť vyšší ekonomický rast, ten sa ale pri vysokej zadlženosti západných domácností, ktoré v súčasnosti viac splácajú staré dlhy ako míňajú, dostaví len ťažko. To si začínajú uvedomovať aj investori, ktorí o najmenej kvalitný dlh prestávajú mať záujem.

Počet štátov na infúziách tak bude naďalej narastať, onedlho pribudne k Írsku Portugalsko, ktoré si budúci rok bude musieť z finančných trhov požičať 35 mld. eur, zhruba pätinu HDP, a ďalšími kandidátmi sú Španielsko, Taliansko, či Belgicko, nápor prvých dvoch menovaných by už ale euroval nezvládol a reštrukturalizácia dlhu a ďalšie bankové problémy by sa stali realitou. Zastaviť tento trend môžu výrazné úsporné opatrenia (nie také naoko, ako tu máme dnes), už aj na tie však môže byť neskoro, keďže spotreba v mnohých krajinách je natoľko závislá od štátnych peňazí, že by výraznejšie šetrenie vyústilo do väčšej recesie, ktorá by mohla spustiť klesajúcu špirálu daňových príjmov.

Pri tomto neodvratnom vývoji sa okrem nanútenia pomoci Írsku ešte dočkáme ďalších tragikomických pokusov, ako upokojiť finančné trhy, aby nebolo potrebné robiť výraznejšie úsporné opatrenia. Ďalším na rade bude pravdepodobne nemecké ustúpenie od požiadavky, aby náklady na pomoc problémovým krajinám niesli veritelia z finančného sektora, na ktorej v súčasnosti krajina nástojí. Čo bude ďalšie, si ale už netrúfam tipovať, som ale presvedčený, že posledné slovo pri monetarizácii dlhu ešte nepovedali centrálne banky....

Prečo bude stimul FEDu fungovať len dočasne?

V poslednom čase sa mnoho popísalo o ďalšom tlačení peňazí zo strany FEDu, v tomto komentári sa budem snažiť objasniť, akým mechanizmom sa FED snaží podporiť domácu ekonomiku a prečo sa mu to môže podariť len dočasne a prečo si týmto krokom koleduje o ešte väčšie problémy v budúcnosti.

FED plánuje za 600 mld. dolárov nakupovať najmä dlhopisy s dlhodobejšou splatnosťou (splatnosť drvivej väčšiny z nich bude v rozmedzí 2-10 rokov), čím sa snaží znížiť ešte viac znížiť najmä dlhodobé úročenie v krajine (keďže krátkodobé úroky sú už takmer na nule), pre ktoré sú referenčnou sadzbou práve výnosy z dlhodobých amerických dlhopisov. Cieľom zlacnenia dlhodobých úverov je podpora alfy a omegy americkej ekonomiky – spotreby, ktorá má na HDP krajiny podiel 70,4 % (Q3 2010).

Americké domácnosti sú ale presýtené dlhom, a podľa amerických národných účtov sa zadlženosť amerických domácností aj napriek miernemu ústupu z historických maxím stále pohybuje veľmi vysoko, na úrovni 94 % HDP (pre porovnanie na Slovensku je to 22,5 %), a trend poklesu objemu úverov domácnostiam v americkej ekonomike pokračuje takmer kontinuálne od vrcholu v prvom kvartáli 2008. Zmenu tohto trendu pri súčasnom slabom ekonomickom raste nie je možné očakávať ani po ďalšom zlacnení úverov.

Politika FEDu však podporuje spotrebu domácností na inom fronte, a to prostredníctvom možnosti lacnejšieho refinancovania starého dlhu. Rekordne nízke hypotekárne sadzby (viď graf) umožňujú Američanom zobrať si novú hypotéku za lepších podmienok a splatiť ňou tú starú, na ktorú platili mesačne viac, čo americkým domácnostiam uvoľňuje prostriedky, ktoré môžu použiť na spotrebu.

Vývoj priemerných sadzieb na tridsaťročné hypotéky americkej pološtátnej hypotekárnej agentúry Freddie Mac od roku 2000 (v %)

Pokiaľ si napríklad americká domácnosť zobrala na 30 rokov hypotéku v roku 2007, za ktorú platila 6,5 % p.a., tak má v súčasnosti možnosť zobrať si hypotéku za 4,2 %, ktorou splatí tú starú. Rozdiel v mesačnej platbe, ktorá pri hypotéke na 220 000 tis. dolárov (čo je priemerná cena domu na sekundárnom trhu) predstavuje zhruba 250 dolárov (zdroj: http://www.mortgagecalculatorsplus.com/calc-recoup.php), ktoré americké domácnosti môžu použiť na spotrebu, čo samozrejme vo veľkej miere podporuje domácu ekonomiku, keďže hypotekárny dlh amerických domácností dosahuje 10,1 bil. USD, resp. 72 % HDP. FED tak zadarmo americkým hypotekárnym dlžníkom ponúka niekoľko tisíc dolárov ročne (v závislosti od pôvodnej úrokovej sadzby, dlžnej sumy a ďalších parametrov).

Že americké domácnosti tieto ponúknuté peniaze od FEDu s radosťou prijímajú, ukazujú dáta americkej asociácie hypotekárnych bankárov, podľa ktorých bolo v doterajšom priebehu roka 2010 až 81,7 % nových hypoték uzatvorených za účelom refinancovania starých hypoték (viď. graf). Tento súčasný trend vytvára paradoxnú situáciu na americkom hypotekárnom trhu, ktorý síce zažíva boom, predaje domov sú však na historických minimách. Refinancovanie starého dlhu sa netýka len domácností, ale prilepšuje si ním aj korporátna sféra.

Vývoj podielu žiadostí o refinancovanie na celkových žiadostiach o hypotéku od r. 2000 (v %)

Priestor pre ďalšiu takúto stimuláciu ekonomiky zo strany FEDu sa však s približovaním výnosov z dlhopisov s dlhodobou splatnosťou k nule výrazne stenčuje, a ďalšia expanzia americkej spotreby prostredníctvom znižovania úročenia, ktorej sme svedkami v posledných dvoch desaťročiach, tak onedlho nebude možná.

Naopak, tým že FED sa snaží dotlačiť splátky dlhu amerických ekonomických subjektov na najnižšie možné úrovne, sa ešte viac zvyšuje potenciál pre ďalšie problémy. A to najmä pre prípad, kedy by úročenie amerických štátnych dlhopisov, od ktorého sa odvíja úročenie v americkej ekonomike, začalo opätovne rásť. V takom prípade subjekty, ktoré budú spotrebu financovať novým dlhom, alebo budú nútené refinancovať svoj dlh, tak budú musieť učiniť za vyššie sadzby, čo bude mať presne opačný efekt ako súčasný stimul FEDu, teda pokles ich disponibilných príjmov a negatívny dopad na spotrebu.

FED, samozrejme, takýto vývoj nebude chcieť v žiadnom dopustiť a preto je jeho priestor na zvyšovanie úrokových sadzieb obmedzený, a cieľové krátkodobé sadzby ostanú na dne dlho, podobne ako v Japonsku, kde sa pri slabej spotrebe úrokové sadzby nepozreli nad 1 % od roku 1995. Tlak na rast dlhodobých sadzieb však môže prísť z finančných trhov, nahor ich môže posunúť nedôvera voči americkým dlhopisom s dlhodobejšou splatnosťou, od ktorých sa úrokové sadzby odvíjajú. Tá pri prudkom raste amerického štátneho dlhu a obmedzenom priestore pre rast spotreby nemusí byť vôbec hudbou ďalekej budúcnosti, odštartovať by ju mohlo napríklad odňatie AAA ratingu jednej z top krajín (najbližšie k tomu majú Francúzsko a Británia), monetarizácia ďalších miliárd amerického dlhu zo strany FEDu, alebo nejaká iná udalosť.

Výpredaje amerických dlhopisov a s nimi spojený rast dlhodobých sadzieb by tak ubrali priestor na míňanie dlžníkom v americkej ekonomike. A to by sa týkalo všetkých dlžníkov, nielen domácností, ale aj korporátnej sféry a americkej vlády. Tá je ďalším subjektom, ktorý vo veľkom benefituje zo súčasnej politiky FEDu, za všetko hovoria ročné náklady americkej vlády na platbu úrokov, ktoré majú byť v roku 2010 podľa ministerstva financií aj napriek prudkému nárastu zadlženia o 40 mld. nižšie ako v roku 2008, ale o tom sa už popísalo mnoho...

Euro má teraz navrch. Zajtra to už môže byť inak

Na devízových trhoch sú v súčasnosti karty rozdané pre silné euro a slabý dolár. Kým FED plánuje nalievať do amerického finančného systému ďalšie doláre, ECB naopak prebytočnú likviditu z finančného systému sťahuje. Koncom septembra, kedy došlo ku splatnosti 225 mld. eur v troj-, šesť a dvanásťmesaťných refinančných operácií, prostredníctvom ktorých dodáva ECB do európskeho bankového sektora likviditu, európske banky prerolovali len 133 mld. eur, z európskeho finančného systému tak bolo odčerpaných vyše 90 mld. eur.Navyše ešte v júli ECB odčerpala ďalších vyše 300 mld. eur. S upokojením situácie ohľadom európskeho dlhu dokonca Európska centrálna banka prestala nakupovať štátne dlhopisy európskych krajín. Ich objem v súvahe ECB sa tak od druhej tretiny októbra pohybuje na úrovni 63,5 mld. EUR.

Graf 1: Likvidita dodávaná do finančného systému zo strany ECB prostredníctvom dlhodobých a hlavných refinančných operácií (v mld. EUR)

Zdroj: Bloomberg

So sťahovaním eur z európskeho finančného systému sa tak stáva likvidita vzácnejšia a úročenie na európskom medzibankovom trhu rastie. V Spojených štátoch je situácia naopak opačná a s očakávaným prílevom nových prostriedkov sú úroky na medzibankovom trhu pod tlakom. Rozdiel v trojmesačných úrokoch v eurách a v dolároch ukazuje nasledujúci graf, ten sa vyšplhal už na 76 percentuálnych bodov, čo je najviac od februára 2009. Euro tak vďaka relatívne konzervatívnej monetárnej politike ECB naberá vďaka vyšším úrokom na atraktivite, naopak je dolár pri minimálnych úrokoch čoraz viac využívaný ako financujúca mena pre cezhraničné investície najmä na emerging-markets trhoch, sľubujúce podstatne vyšší výnos.

Graf 2: Trojmesačné medzibankové sadzby v eurozóne (biela) a Spojených štátoch (oranžová) a rozdiel medzi nimi (žltá)


Pokiaľ by úroková medzera medzi eurom a dolárom pokračovala v raste, mohlo by euro voči doláru ešte o niečo posilniť. Vyššie úročenie by však mohlo pribrzdiť krehké ekonomické oživenie v eurozóne a tak neočakávame, že ECB bude podporovať dlhodobejší trend rastu úročenia. Hoci má v súčasnosti euro lepšiu východiskovú pozíciu, zajtra už môžu byť veci inak. Devízové trhy sú mimoriadne volatilné a trendy na nich sú podstatne vrtkavejšie ako na akciových a komoditných trhoch. V súčasnosti vidíme tri faktory, ktoré by mohli k zvratu súčasného trendu prispieť:

- Dlhová kríza v eurozóne: Hoci je v súčasnosti okolo enormného štátneho dlhu, a to nielen v periférnych ekonomikách, ticho, dlhová kríza ešte ani zďaleka svoje posledné slovo nepovedala. Dôvod, prečo sa o nej nehovorí, je potrebné hľadať v tom, že problémové európske krajiny majú už niekoľko mesiacov drvivú väčšinu svojich tohtoročných dlhov splatených, a na finančné trhy sa budú po nové miliardy eur vracať až v budúcom roku. V tom čase sa však situácia pokojne môže vyhrotiť a výnosy zo štátneho dlhu problémových krajín môžu opätovne explodovať. Pritom ani v súčasnosti sa dlhopisy niektorých problémových krajín netešia veľkej obľube, výnosy z desaťročných írskych dlhopisov sa pohybujú na najvyšších úrovniach od vstupu do eurozóny, nad 7 %, a portugalské nad úrovňou 6 %. Prípadné výpredaje na dlhopisových trhoch by jednak zvýšili averziu k riziku, ktorá euru veľmi nesvedčí, a zároveň by prinútili ECB uvoľniť monetárnu politiku, či už v snahe zmierniť tlak na banky, ktoré vlastnia široké portfóliá týchto dlhopisov, alebo podporiť ekonomickú aktivitu, ktorá by vynúteným šetrením na vládnej úrovni utrpela.

- Averzia k riziku: Dolár je aj napriek svojej súčasnej slabosti stále najlikvidnejšou menou, ku ktorej sa všetci pri vyhrotení situácie v globálnej ekonomike a finančných trhoch uchyľujú. Za všetko hovorí situácia po kolapse Lehman Brothers, kedy boli doláre na medzibankovom trhu takmer nedostupné a neamerické subjekty mali problém dostať sa k dolárom, aby mohli vyplácať svoje cezhraničné záväzky. Situáciu napokon riešili centrálne banky prostredníctvom menových swapov s FEDom, ktoré im umožnili požičiavať doláre priamo domácim bankám. O ďalšiu vlnu averzie k riziku sa môže okrem vyhrotenia problémov v Európe postarať napríklad aj ďalšia recesia v Spojených štátoch (tá by síce najprv v očakávaní ďalších stimulov zo strany FEDu doláru uškodila, v prípade prehĺbenia problémov by však pravdepodobne faktor averzie k riziku na čas prevážil), alebo aj prípadné problémy v prehrievajúcej sa čínskej ekonomike.

- Zmena politiky FEDu: Keďže sa súčasné vedenie FEDu chystá na rozdiel od ECB (ktorá sa k menej konvenčným nástrojom uchyľuje len keď je pritlačená k múru) aktívne využívať monetárne stimuly na podporu ekonomiky, nie je možné od neho očakávať, že svoju cestu mimoriadne uvoľnenej monetárnej politiky nebude raziť aj naďalej. Jediným prípadom, kedy by FED mohol začať sťahovať likviditu, by bolo výraznejšie zrýchlenia tempa ekonomického oživenia k úrovniam medzi 3 a 4 % p.a. S lepšími dátami zo Spojených štátov by tak podobne ako v úvode roka rástli očakávania trhov ohľadom uťahovania kohútikov zo strany FEDu, čo by následne podporilo aj dolár. Ohľadom priestoru FEDu pre sťahovanie likvidity sme ale minimálne zo strednodobého hľadiska skeptickí, keďže by rast úročenia mohol opätovne skomplikovať situáciu vysoko zadlženým americkým domácnostiam. Tie v súčasnosti nižšie dlhodobé úročenie, ktoré chce FED ešte viac znížiť, využívajú na refiancovanie starých dlhov za nižšie úroky a takto uvoľnené prostriedky využívajú aj na spotrebu, čím podporujú ekonomiku.

Čínsky prípad potvrdzuje súčasný chybný spôsob merania inflácie

Medziročný rast indexu spotrebiteľských cien (ďalej CPI) v Číne v septembri dosiahol 3,6 %. Pri pohľade na množstvo nových úverov (viď graf 1), ktoré sa v krajine rozdalo od novembra 2008 v snahe podporiť ekonomiku pri výpadku zahraničného dopytu dopytom domácim, je toto číslo až neuveriteľne nízke a vyvoláva veľké pochybnosti, či odzrkadľuje reálnu úroveň cenovej hladiny v krajine.

Len v roku 2009 rozdali banky v krajine takmer 10 biliónov jüanov v nových úveroch a za prvé tri kvartály roka to bolo 6,3 bilióna jüanov, v nových úveroch rozdalo od začiatku roka 2009 dokonca toľko, ako v rokoch 2003-2008. To, samozrejme, výrazne posilnilo domáci dopyt, nové peniaze prúdili najmä na trh s bývaním a do tovarov dlhodobej spotreby, len v roku 2009 dosiahol medziročný rast predaja rezidenčných nehnuteľností 87 % a automobilov 53 %.

Graf 1: Kumulatívny ročný objem nových úverov v čínskych úveroch k 31. septembru 2010 (mil. jüanov)

Tento náhly a navyše enormný nárast dopytu musel vytvoriť prudký rast cien, najmä na trhu s bývaním, ktorý nemohol stihnúť na nový dopyt dostatočne rýchlo reagovať. Ceny domov v mestách tak rastú medziročne dvojciferným tempom a podľa niektorých médií dokonca byt v Pekingu stojí 80 priemerných ročných zárobkov v meste.

Podľa CPI síce Číňania vo veľkom bohatnú, keďže je ďaleko nižší než medziročný rast priemernej mzdy (11,6 % v roku 2009 pre mestské oblasti), na niektorých trhoch si však za svoje mzdy dokonca môžu dovoliť menej. Celkom určite na trhu s bývaním, kde musí priemerný Číňan robiť viac, aby si kúpil byt. Zvýšené rozdávanie úverov totiž znamená infláciu, keďže v ekonomike sa pri porovnateľnom množstve tovarov a služieb točí podstatne viac peňazí, a práve rast cenovej úrovne postupne nastoľuje rovnováhu.

Pri päťdesiattripercentnom raste menového agregátu M2, ktorý je mierou množstva peňazí obehu, od novembra 2008, kedy v Číne odštartovala bezprecedentná úverová expanzia, je znehodnotenie peňazí (najmä úspor) očividné.

Dôvody diskrepancie medzi CPI a skutočným rastom cenovej hladiny je potrebné hľadať v tvorbe samotného indexu spotrebiteľských cien. Indexu totiž nezahŕňa ceny domov, resp. mesačné hypotekárne splátky, ale len nájmy, ktoré ani zďaleka nerastú tak rýchlo, keďže sú na rozdiel od kúpy len zriedka financované novými úvermi. Z rovnakého dôvodu nedokázal zachytiť bublinu na trhu s bývaním v USA, ktorá viedla k hypotekárnej kríze, ani americký index spotrebiteľských cien.

Dôvody pre nezahŕňanie cien domov do CPI sú pritom vskutku bizarné, ako napríklad ich zaradenie medzi fixný kapitál, ich dlhodobý úžitok, či odlišné tempo rastu medzi rôznymi štandardmi a regiónmi. Nakoľko hypotekárne splátky tvoria veľkú časť výdavkov domácností po celom svete, sú tieto dôvody smiešne.

Ďalším dôvodom je čínske špecifikum mimoriadne nízkeho podielu bývania (vrátane energií) v spotrebnom koši, ktorým sa snaží Čína navodiť dojem, že má infláciu pod kontrolou. Podľa čínskeho štatistického úradu nedosahuje jeho váha ani 15 %, čo je pri súčasnom realitnom boome až neuveriteľné nízke číslo. Pre porovnanie na Slovensku je cca. takmer 27 % a v Spojených štátoch dokonca takmer 37%.

Že niečo nie je v poriadku s čínskym CPI, naznačuje aj letmé porovnanie s ďalšími emerging-markets, teda rýchlo rastúcimi ekonomikami, ktoré sa vyznačujú podstatne vyššou mierou inflácie než západné ekonomiky. Ďalšie krajiny bloku BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína) v súčasnosti zaznamenávajú podstatne vyššiu infláciu, a to aj pri ďaleko nižšom raste peňazí v obehu meraného menovým agregátom M2 (snáď s výnimkou Ruska, obdobnú mieru rastu M2 však Čína zaznamenávala v minulom roku). Nasledujúci graf ukazuje medziročný rast CPI a M2 pre Čínu a ostatné krajiny BRIC a pre porovnanie aj obdobné dáta pre eurozónu a USA.

* - pre Indiu bol použitý ukazovateľ M3

Meranie inflácie v prostredníctvom indexu spotrebiteľských cien v jeho súčasnej podobe, ktorá ignoruje rast cien na trhu s bývaním, na ktorý bežný človek míňa najviac peňazí, tak aj na čínskom prípade potvrdzuje zbytočnosť tohto indexu. Ten je v súčasnej podobe je tak skôr marketingovým ťahom, ktorý má u ľudí vyvolať dojem, že si za svoje zárobky môžu dovoliť podstatne viac, ako je tomu v realite. Je dosť smutné, že sa centrálne banky do veľkej miery pri svojej monetárnej politike riadia indexom, ktorý nedokáže zachytiť nafukujúce sa bubliny, najmä na trhu s bývaním, ktorý je pri všemožných štátnych podporách najlogickejším cieľom peňazí z nových úverov (neviem si celkom predstaviť, že sa by napríklad Číňania masovo zadlžovali, aby nakupovali potraviny, ktoré majú na čínskom CPI až tretinový podiel).

Aj to je jeden z dôvodov, prečo majú centrálne banky tendenciu ponechať monetárnu politiku uvoľnenú pre „podporu ekonomiky“ príliš dlho a umožňujú tak bublinám nafukovať sa do extrémnych rozmerov. Tentokrát to taktiež nebude inak, a to nielen v Číne. Otázne je už len, či sa vôbec uťahovania monetárnej politiky dočkáme, alebo sa „dočasné núdzové opatrenia“ stanú trvalými, ako napríklad v Japonsku...

Zverejnené 26.10.2010 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-47491610-kP0000_d-merat-rast-cien-v-cine-je-uplne-zbytocne-span-class-koment-komentar-dna-span)

Menový fond už začína chápať, že bez oživenia spotreby rast nebude

Medzinárodný menový fond pred niekoľkými dňami znížil prognózy rastu americkej ekonomiky na rok 2010 z 3,3 % na 2,6 % a na rok 2011 z 2,9 % na 2,3 %. Je to jeden zo signálov, že optimistické odhady nielen zo strany MMF, ale aj ďalších inštitúcií, boli prestrelené a prudké ekonomické oživenie na programe nebude a som toho názoru, že táto revízia nadol nebude posledná. Fundamentálny problém globálnej ekonomiky, ktorým je vysoké zadlženie všetkých sektorov západných ekonomík, totiž naďalej pretrváva a nezmizne zo dňa na deň. Pekným príkladom sú Spojené štáty. Kam až FED svojou politikou nízkych úrokových sadzieb vyhnal v novom miléniu zadlženie korporátnej sféry a domácností, ukazuje nasledujúci graf:

Vývoj zadlženia sektora domácností (Č), nefinančných spoločností (B) a federálnej vlády (O) od roku 1990 v mil. USD. 

Hypotekárna kríza a následná recesia americkým domácnostiam ukázali, že financovať svoju spotrebu novým dlhom donekonečna nie je možné, a ako ukazuje graf, v súčasnosti domácnosti skôr splácajú staré dlhy ako financujú úvermi novú spotrebu. Nižšia spotreba zastavila aj zadlžovanie sa korporátnej sféry, ktorá pri slabšej spotrebe skôr trpí nevyužitými kapacitami, potreba nových investícií tak nie je tému dňa. Neudržateľná miera spotreby a zadlženia privátnej sféry sa tak postupne začína vracať na udržateľné úrovne. Tie sú však podstatne nižšie ako v súčasnosti, na slabšiu americkú spotrebu si tak bude svet musieť zvyknúť.

Podobná situácia aj v ďalších popredných svetových ekonomikách. Ukazuje to aj tabuľka, ktorú som zostavil nižšie. Z nej je jasné, že v posledných desiatich rokoch na seba v celom západnom svete súkromná sféra za podpory centrálnych bánk nabrala príliš veľa dlhu (v Spojených štátoch a Británii je nižšia miera zadlženia korporátnej sféry vďaka podstatne vyššiemu využitiu akciového kapitálu ako v kontinentálnej Európe). Z tej tabuľky je okrem iného možné vyčítať, akým smerom sa budú popredné svetové ekonomiky v najbližších rokoch uberať. Ukazuje to japonský príklad, kde sa megabublina z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sfukuje už 20 rokov, a miera zadlženia domácnosti v posledných desiatich rokoch aj napriek nulovým úrokovým sadzbám v krajine klesala, keď súkromná sféra pokračovala v splácaní svojich dlhov.


Alfa a omega globálnej ekonomiky, spotreba domácností, tak s veľkou pravdepodobnosťou ostane vo vyspelom svete, ktorý tvorí vyše dve tretiny globálnej ekonomiky, v najbližších rokoch obmedzená. Súčasný trend nahrádzať súkromnú spotrebu štátnou, ku ktorej ešte viac motivujú extrémne nízke úroky, je, ako som už písal v minulosti (čítajte viac: Štátna podpora ekonomiky sú vyhodené peniaze) odsúdený na neúspech. Keďže však vládam nejde ako domácnostiam o vlastnú kožu, môžu sa aj v súčasnosti držať hesla „po nás potopa“. Podobne ako pri privátnej sfére sa však onedlho bude musieť aj štátne zadlženie postupne vracať do normálu (podobne ako v Grécku), tento proces pravdepodobne spustí strata AAA ratingu na záväzky niektorej z väčších krajín (v súčasnosti to vyzerá na Britániu alebo Francúzsko), a súkromná sféra pocíti okrem vlastného dlhového bremena v podobe vyšších daní a nižších výdavkoch aj dlhové bremeno verejnej sféry, čo sa ešte viac podpíše na spotrebe.

Toho sú si vedomé aj samotné vlády, a tak sa z tejto situácie snažia vykľučkovať na úkor uchmatnutia spotreby iných krajín. Tieto snahy sa vyostrujú najmä v súčasnosti, kedy s ukončovaním niektorých stimulačných opatrení dochádza k spomaľovaniu rastu v popredných ekonomikách, a krajiny sa snažia získať pre svoju ekonomiku väčšiu konkurencieschopnosť oslabovaním vlastných mien, v mediálnej sfére tento proces nadobudol prívlastok menová vojna.

Toto zúfalstvo globálnych ekonomických lídrov, ktorí sa v beznádeji uchyľujú k praktikám zo sedemnásteho storočia, zatiaľ finančné trhy ignorujú a vo vidine nových peňazí od centrálnych bánk akcie a komodity rastú. Rastú však aj dlhopisy, čo znamená, že jedni stavili zo strednodobého hľadiska na ekonomické oživenie a infláciu a druhí naopak na slabý rast/recesiu a minimálnu infláciu/defláciu. Jedni musia mať pravdu, ja osobne to vidím, ako nám to ukazuje japonský prípad, na druhú možnosť. Ako to bude z dlhodobého hľadiska, ukáže až to, ako sa centrálne banky zachovajú k budúcim problémom, ktoré nevyhnutný návrat zadlženia späť do normálu ešte so sebou prinesie...

Eurozóna má ešte jedno Írsko

Výnosy z írskych dlhopisov pokračujú v prudkom raste, krajina si v súčasnosti požičiava za také sadzby ako Grécko niekoľko týždňov pred záchrannou pôžičkou zo strany eurozóny a MMF. Krajinu sužujú neustále rastúce náklady na sanáciu bankové sektora, ktorý utrpel obrovské straty v dôsledku odpisov hodnoty zlyhaných úverov pre developerov a hypotekárnych dlžníkov po prasknutí hypotekárnej bubliny. Do Bank of Ireland a Allied Irish Banks nalial štát po 3,5 mld. eur a bol nútený prebrať Anglo Irish Bank, do ktorej zatiaľ putovalo 23 mld. eur, čo predstavuje 14 % HDP.

Banky však stále vo svojich súvahách držia veľkú časť problémových aktív (66 %), ktoré od nich za výrazne nižšiu než účtovnú hodnotu vykupuje štátna „toxická“ banka NAMA, stratám írskych bánk a sanácii teda ešte v žiadnom prípade nie je koniec. Na to si však Írsko musí požičiavať a štátny dlh, ktorý sa z úrovne 25% v roku 2007 míľovými krokmi približuje k úrovni 100 %, bude ďalej narastať, čo drasticky zvyšuje riziko, že Írsko svoje záväzky nebude schopné splatiť.

Príčinu týchto írskych problémov je potrebné hľadať v násilnom zosúladení monetárnej politiky Írska s tvoriacou sa eurozónou, do ktorej krajina vstúpila s úrokovými sadzbami na úrovni 3 %, pričom ešte niekoľko rokov predtým sa sadzby pohybovali v dvojciferných číslach. Výrazné zníženie úrokových štandardov, ktoré nižšie sadzby priniesli, sa pretavili do masívnej úverovej expanzie. Tá priniesla krajine s prudkým rastom zadlženia súkromnej sféry vysoký ekonomický rast a aj každoročný dvojciferný rast cien domov. Ekonomické zázraky z rozdávania úverov však môžu existovať len dovtedy, kým nepríde čas splácania. Pri vysokej miere zadlženia a vyšších úrokových sadzbách, ktorými ECB reagovala na inflačné tlaky, sa kupujúci z trhu s bývaním v roku 2006 začali vytrácať a megabublina začala praskať.

Podobná situácia sa stala aj v Španielsku, ktoré taktiež muselo pri vstupe do eurozóny ísť s úrokovými sadzbami prudko nadol. Ceny domov v krajine od roku 1998 do roku 2007 podľa španielskeho ministerstva stavebníctva vzrástli o vyše 170 %, dokonca viac ako v Írsku. Kým v Írsku od vrcholu klesli ceny domov už o vyše 35 %, v Španielsku to zatiaľ nebolo ani o 10 %.

Dôvodom tohto diametrálneho rozdielu je prístup, ktorý banky v oboch krajinách zvolili. V Írsku sa banky zexekuované nehnuteľnosti snažili predať a zvyšovali tak ich ponuku na trhu, pri slabom dopyte sa ceny začali prudko prepadať. V Španielsku naopak najmä regionálne sporiteľne (tzv. „cajas“) zexekuované nehnuteľnosti nepredávajú, naopak držia ich vo svojich súvahách, aby tak nezvyšovali tlak na pokles ich cien. Takáto stratégia však môže fungovať len za predpokladu, že ceny domov opätovne začnú rásť, čo je pri dvadsaťpercentnej nezamestnanosti v krajine a vysokej miere zadlženia domácností minimálne do najbližších rokov nereálna predstava. Španielske banky tak v konečnom dôsledku svoje straty z trhu nehnuteľností budú musieť priznať a účty za nich pravdepodobne preberie podobne ako v írsku štát, čo podstatne zvýši tlak na už aj tak problémové španielske verejné financie.

Na dlhopisových trhoch však v súčasnosti panujú za nové peniaze od centrálnych bánk veľké hody (viac TU: http://finweb.hnonline.sk/c3-46390610-kP0000_d-svetu-hrozi-dlhova-kriza-obrovskych-rozmerov-span-class-koment-komentar-dna-span) a investori vo veľkom kupujú dlh pomaly každej krajiny, ktorá nie je zopár týždňov od krachu. Kým za desaťročné írske dlhopisy si finančné trhy v súčasnosti pýtajú výnos 6,47 % p.a., za španielske je to len 4,15 %. Pritom na rozdiel od Írska, ktorému problémy spôsobujú výhradne banky, má navyše Španielsko problém aj s fiškálnou disciplínou. Vysoký rozdiel medzi výnosmi írskych a španielskych dlhopisov je tak ďalšou ukážkou, ako súčasná politika centrálnych bánk dostáva finančné (v tomto prípade dlhopisové) trhy mimo realitu.

Bublina na dlhopisových trhoch vytvára priestor pre dlhovú krízu obrovských rozmerov

Zúfalá snaha centrálnych bánk vo svete podporiť ekonomiku novými peniazmi prináša deformáciu cien ďalších finančných aktív. Keďže úverovanie pri vysokej nezamestnanosti a vysokej miere zadlženia domácností nefunguje a akcie a komodity pri zhoršujúcich sa ekonomických vyhliadkach nevynášajú, začína sa finančný sektor uspokojovať aj s nízkymi výnosmi, ktoré im poskytujú štátne dlhopisy.

Aký veľký je tok peňazí na dlhopisové trhy, ukazujú ich výnosy, ktoré s rastúcim dopytom, samozrejme, klesajú. Výnosy z nemeckých (2,12 %) a francúzskych (2,47 %) dlhopisov sa v súčasnosti pohybujú na historických minimách, výnosy z amerických (2,47 %) dlhopisov boli nižšie len po panike po páde Lehman Brothers, a to aj napriek stále rastúcej miere zadlženia týchto krajín k HDP, ktorá zvyšuje riziko ich platbyneschopnosti. Nízke výnosy zo štátnych dlhopisov veľkých ekonomík zatraktívnili aj štátne dlhopisy menších ekonomík a na historických minimách sa tak pohybujú napríklad aj výnosy zo slovenských (3,59 %) či českých (3,32 %) dlhopisov
 Vývoj výnosov z desaťročných amerických (Č), nemeckých (F), francúzskych (M), českých (B) a slovenských (O) štátnych dlhopisov od roku 2000


Nízke úroky, ktoré tak v súčasnosti väčšina krajín (s výnimkou PIIGS a niektorých ďalších vysoko zadlžených krajín) za nový dlh musí platiť, nebezpečne nahrávajú keynesiáncom, ktorí si naivne myslia, že zvýšenými štátnymi výdavkami naštartujú svoje ekonomiky. O tom, že dlhodobý efekt fiškálnej stimulácie pri vysokej miere zadlženia domácností, aká v západnom svete dnes panuje, je minimálny, som písal pred dvoma týždňami tu. Ekonomický rast, ktorý takto krajiny dosiahnu, bude len dočasný a navyše nebude dostatočný na to, aby generoval také príjmy pre štát, aby dokázal znižovať zadlženie.

Ďalšou fiškálnou stimuláciou tak krajiny len približujú ešte väčšie problémy na dlhopisových trhoch, ako už dnes v súvislosti s problémovými krajinami eurozóny panujú. Kam až môže tento experiment dozrieť, ukazuje vývoj v japonskej ekonomike, kde od prasknutia realitnej bubliny na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia, centrálna banka neustále nalieva do finančného sektora viac a viac peňazí, tie však úverovanie zadlženým domácnostiam a podnikovej sfére výraznejšie nepozdvihli, naopak japonské finančné inštitúcie parkovali nové peniaze do štátnych dlhopisov, ktoré v súčasnosti vynášajú len o niečo viac ako jedno percento. Efektom bol minimálny ekonomický rast a nárast štátneho zadlženia z 80 % HDP na súčasnú neudržateľnú úroveň 200 % HDP, ktorú Japonsko s veľkou pravdepodobnosťou svojim finančným inštitúciám, prostredníctvom ktorých si Japonci sporia na dôchodky, nedokáže splatiť. Že sa nahlas neohovorí o Japonsku v súvislosti s dlhovou krízou, môže krajina vďačiť ultra nízkym úrokom (ktoré však už nemajú kam klesať) a aj faktu, že nie je závislé na dopyte zahraničných bánk po svojom dlhu, ako je to v súčasnosti v Európe.

Pokiaľ krajiny s klesajúcim výnosom štátnych dlhopisov pokušeniu ďalšieho zadlžovania sa, ktoré vytvára táto bublina na dlhopisových trhoch, ktorú FED a spol. naivným tlačením peňazí nafukujú, tak môže onedlho svet zažiť dlhovú krízu podstatne väčších rozmerov, ako v súčasnosti, kedy sa väčšinou bavíme najmä o z globálneho hľadiska bezvýznamných krajinách ako sú Grécko, Portugalsko, či Írsko.

Európski predstavitelia na čele s nemeckou kancelárkou Merkelovou a šéfom ECB Trichetom si uvedomili vážnosť situácie a zatiaľ kráčajú správnym smerom (hoci nie dostatočne rýchlo), naopak Spojené štáty v žúrke na úkor nového dlhu pokračujú, o čom svedčí nielen najnovší „predvolebný" balík prezidenta Obamu, ale aj rétorika jeho ministra financií Geithnera na medzinárodných fórach. A to štátny dlh Spojených štátov už v ďalšom fiškálnom roku narastie nad hranicu 90 % HDP....

Fiškálna stimulácia sú vyhodené peniaze

Vývoj na americkom trhu s bývaním potvrdzuje, že pokusy vytiahnuť svetovú ekonomiku z krízy fiškálnymi stimulmi sú fiaskom za veľké peniaze. Spotrebu vysoko zadlžených domácnosti totiž nepodporia.

Najnovšie to potvrdilo ukončenie stimulačných opatrení na americkom trhu s bývaním, ktoré spočívali v daňových úľavách 8 000 dolárov pri kúpe domu pre prvokupujúcich a neskôr sa k nim pridalo aj 6 500 dolárov pre vlastníkov minimálne päťročných domov. Tie síce za štátne miliardy dokázali na niekoľko mesiacov stabilizovať trh s bývaním, po ich ukončení sa však problémy vrátili ako bumerang a júlové dáta zverejnené v uplynulom týždni dokonca ukázali prepad anaulizovaného predaja nových (276 tis.) a aj už minimálne raz vlastnených domov (3,83 mil.) na najnižšie úrovne od začiatku vedenia štatistík.

Anualizované predaje nových (fialová) a už minimálne raz vlastnených domov (žltá) v Spojených štátoch

Štátna podpora totiž v žiadnom prípade fundamentálne problémy amerického trhu s bývaním, ktorými sú vysoké ceny a najmä vysoká zadlženosť amerických domácností, neodstránila, len ich odsunula o niekoľko mesiacov do budúcnosti. Americký trh s bývaním a aj celá americká ekonomika bola totiž v posledných rokoch ťahaná rozdávaním úverov, ktorému výrazne dopomohol nízkymi úrokovými sadzbami FED, a miera zadlženia amerických domácností sa pred vypuknutím krízy po prvý krát od dvadsiatych rokov uplynulého storočia vyšplhala nad 100 % HDP.

Dnes sa pohybuje na úrovni 95 % (pričom až tri štvrtiny z toho tvorí hypotekárny dlh) a precitnutie amerických domácností, že žiť na úkor stále vyššieho sa zadlžovania sa nie je možné, americkej spotrebe pri takejto miere zadlženia pozitívne vyhliadky nedáva. A tak sa v Spojených štátoch rozhodli riešiť problémy z opačného konca – zadlžuje sa štát, ktorý sa snaží fiškálnymi stimulmi rozprúdiť ekonomiku vo viere, že domácnosti začnú viac míňať a štát potom z trhu vystúpi. Akurát, že priestor na rast spotreby je pri súčasnej miere zadlženia mimoriadne nízky, a ako ukázali čísla z trhu s bývaním tak po ukončení týchto stimulov umelý dopyt vymizne. Efekt vyhodených miliárd je tak minimálny.

Nedeje sa tak len v Spojených štátoch, podobne dopadli v poslednom čase aj ďalšie pokusy o štátnu stimuláciu nafúknutého dopytu, napríklad predaje automobilov po šrotovnom opätovne nabrali výrazne klesajúci trend, a trh s automobilmi v súčasnosti ťahá najmä novými úvermi podporený dopyt z Ázie. A to ešte pritom vlády nielen v Spojených štátoch, ale všade vo svete stále vyhadzujú peniaze na množstvo „dočasných opatrení“. Tie však môžu ekonomike pomôcť preklenúť ťažké časy len v krajinách s nízkym zadlžením obyvateľstva, kde môže rozhýbať spotrebu, prípadne aj úverovanie. Svetové ekonomické mocnosti sú však dnes dlhom domácností skôr presýtené a tak táto politika v súčasnosti funguje len v rozvojových krajinách na čele s Čínou.

Postupné ukončovanie týchto stimulačných opatrení tak bez rastu spotreby súkromnej sfére, ktorá v súčasnosti spláca staré dlhy, začne opätovne vyplavovať problémy na povrch. Pokiaľ to vlády budú naďalej plátať ďalšími stimulmi, tak sa môžu vystaviť do podobnej situácie ako prednedávnom (nielen) americké domácnosti, kedy sa ich dlh stane neúnosným a finančné trhy im podobne ako Grécku nepožičajú. Vlády sa musia zmieriť s tým, že žiadneho robustného ekonomického oživenia svedkami nebudeme (skôr budeme radi, keď bude globálny ekonomický rast pozitívny), a štátne rozhadzovanie peňazí situáciu v podobe vyššieho štátneho dlhu situáciu len zhorší. Skutočného oživenia sa môžeme dočkať až pri podstatnej nižšej miere zadlženia súkromnej sféry v popredných ekonomikách, kedy sa minimálne tá časť príjmov privátnej sféry, ktorá je dnes používaná na splácanie starých dlhov, vráti do spotreby. Potom však centrálne banky opätovne nesmú podľahnúť pokušeniu ešte viac podporiť ekonomiku nízkymi úrokovými sadzbami, ktoré by spustili ďalší kolotoč zadlžovania sa.

Fed do plnej nádoby viac nenaleje, najviac z jeho opatrení vyťaží americká vláda

Na mimoriadne zlé makroekonomické ukazovatele z posledných týždňov bol nútený zareagovať aj FED, ktorý ešte prednedávnom chystal naopak odčerpávanie likvidity z amerického finančného sektora a dvíhanie úrokových sadzieb. Na svojom augustovom zasadnutí FED rozhodol, že sa žiadne sťahovanie likvidity konať nebude, naopak stanovil nateraz dno pre aktíva vo svojej súvahe na niečo vyše 2 bil. dolárov. To znamená, že práve toľko prostriedkov by malo naďalej ostať v americkom finančnom systéme.

Aby tak učinil, bude FED po splatnosti nelikvidných hypotekárnych derivátov, ktoré vykupoval od pološtátnych hypotekárnych agentúr Fannie Mae a Freddie Mac, utržené prostriedky investovať do štátnych dlhopisov z dlhodobou splatnosťou. Práve úroky na dlhodobé štátne dlhopisy stanovujú bezrizikové dno pre úvery s dlhodobou splatnosťou, FED sa tak zvýšeným dopytom po nich bude snažiť ešte viac znížiť dlhodobé úročenie v krajine, aby ešte viac motivoval domácnosti a korporátnu sféru zadlžovať sa a spotrebovávať.

Realita je však od predstáv FEDu na míle vzdialená. Americké banky sa nehrnú po nepríjemných skúsenostiach z predošlej úverovej expanzie do úverovania menej bonitných klientov, ktorým nižšie sadzby sprístupňujú úvery. A to ani napriek prebytku peňazí, ktoré počas prvej vlny kvantitatívneho uvoľňovania od FEDu dostali do vienka, keďže budúce zvýšenie úrokových sadzieb môže opäť výrazne znížiť bonitu nových dlžníkov. Ochota zadlžovať sa je nízka aj na strane vysoko zadlžených amerických domácností, ktoré pri nízkej dostupnosti pracovných miest radšej šetria a splácajú svoje staré dlhy ako si požičiavajú na ďalšiu spotrebu.

Za všetko hovoria nasledovné čísla: Miera zadlženia amerických domácností sa pohybuje na úrovni 95 % HDP, čo je aj napriek miernemu ústupu od začiatku krízy stále jedna z najvyšších úrovní v histórii. Miera úspor, ktorá ukazuje koľko percent Američania zo svojich príjmov neminú (buď ich sporia, alebo používajú na splácanie starých úverov), dosiahla v júni až 6,4 %. Objem spotrebiteľských úverov klesá takmer nepretržite už dva roky a od maxím v roku 2008 ich celkový objem klesol už o 163 mld. dolárov. Podobný trend je badať aj pri hypotekárnych a korporátnych úveroch. A to všetko aj napriek stimulom v podobe mimoriadne nízkych úrokových sadzieb. Prebytočné peniaze vo finančnom sektore od FEDu teda neputujú do reálnej ekonomiky, ale úročia sa na rezervnom účte vo FEDe, v uplynulom týždni na ňom bolo uložených 1,045 bil. dolárov.

Vývoj stavu prostriedkov na rezervnom účte FEDu

Čo je možné očakávať? Súčasné rozhodnutie FEDu zachováva status quo, t.j. zabraňuje automatickému odčerpaniu prostriedkov z amerického finančného sektora v dôsledku splatnosti hypotekárnych aktív v súvahe FEDu a následnému miernemu zvýšeniu medzibankových sadzieb, ktoré by vyplynulo z nižšej ponuky peňazí na medzibankovom trhu . Okrem zmiernenia výnosovej krivky, ktoré prinesie ešte nižšie úročenie na dlhodobé splatnosti, sa však nič významnejšieho v dôsledku tohto kroku neudeje.

Cez nižšie úrokové sadzby FED k vysoko zadlženým domácnostiam a korporátnej sfére úvery len tak jednoducho nepretlačí, najviac tak bude z tohto kroku profitovať americká vláda, ktorá si bude môcť požičiavať ešte lacnejšie . Podobne pravdepodobne nepomôže ani ďalšie uvoľnenie monetárnej politiky, či už v podobe naliatia ďalších prostriedkov do finančného systému, alebo zneatraktívnenia držania rezerv prostredníctvom zníženia alebo úplného zrušenia úrokov na rezervnom účte vo FEDe.

Inflácia ťahaná rozdávaním úverov, ktorou chce FED americkú ekonomiku nakopnúť, sa teda zatiaľ konať nebude, k nej je potrebná väčšia ekonomická dôvera spotrebiteľov a korporátnej sféry, tá však môže prísť len s tvorbou pracovných miest pri podstatne nižšej úrovni zadlženia, aká u ekonomických subjektov v Spojených štátoch panuje v súčasnosti.