utorok 15. marca 2011

Klesajúce marže obmedzujú priestor pre ďalší rast akcií

Prepad korporátnych marží v dôsledku rastúcich cien komodít môže vzdialiť výsledky hospodárenia od optimistických očakávaní, ktoré naznačujú vysoké ceny akcií
Akciové trhy, ktoré vo veľkej miere vďaka FEDu a spol. v poslednom polroku rastú takmer lineárnym tempom, čaká v blízkej budúcnosti nemalý problém. Rastúce ceny akcií totiž odzrkadľujú očakávania ďalšieho výrazného rastu tržieb a predovšetkým ziskov v blízkej budúcnosti. A práve tu prichádza do rovnice ďalšia deformácia, ktorú na finančných trhoch centrálne banky vyvolávajú, a tou je rast cien komodít, ktorý výrobným spoločnostiam výrazne predražuje vstupné náklady.
Aký efekt má takýto vývoj na podnikové marže ukazujú regionálne americké indexy výrobnej dôvery, ktoré sa spoločnosti vo výrobnom sektore dotazujú okrem cien vstupov aj na ceny výstupov. Ich vývoj v posledných mesiacoch je viac než zaujímavý. Vstupné ceny rastú podstatne rýchlejšie ako výstupné ceny, čo naznačuje, že výrobné podniky nedokážu ďalej posúvať rastúce ceny komodít. Rozdiel medzi subindexom vstupných a výstupných cien dosiahol pri philadelphskom indexe dokonca na druhú najvyššiu úroveň v histórii, 46,2b. O niečo vyšší bol len počas druhého ropného šoku v roku 1979.

Pri súčasnej slabej spotrebe, ktorá je dôsledkom predovšetkým splácania starých úverov západných domácností, majú výrobné spoločnosti len dve možnosti, ako so situáciou naložiť. Znížiť marže, čo im teda prinesie nižší zisk, alebo preniesť vyššie ceny vstupov do konečných výrobkov, v tomto prípade by ale predali menej tovarov a nižšie zisky by sa dostavili cez nižšie tržby. Tak či onak, zisky výrobných spoločností v nasledujúcich kvartáloch nemusia naplniť vysoké očakávania, ktoré na nich súčasné vysoké ceny akcií kladú.
Veľa napovie už nasledujúca výsledková sezóna, ktorá sa začne v apríli. V doterajšom priebehu prvého kvartálu sú napríklad priemerné ceny ropy (brent) o 18 %, ceny medi o 14 % a ceny bavlny dokonca o 35 % vyššie ako v posledných troch mesiacoch minulého roka. Varovné signály pritom vyslali niektoré spoločnosti už počas poslednej výsledkovej sezóny. Americký výrobca spotrebných produktov Procter & Gamble zaznamenal vo štvrtom kvartáli pokles prevádzkovej maže o 210 percentuálnych bodov, celoročný výpadok ziskov v dôsledku vyšších cien komodít spoločnosť v januári odhadla na 1 mld. dolárov. Spomedzi ďalších príkladov uvediem výrobcu automobilov Ford, ktorého prevádzková marža klesla o 216 percentuálnych bodov, či oceliarsky koncern ArcelorMittal, ktorého prevádzková marža dokonca klesla do negatívneho teritória.
Vývoj kvartálnej prevádzkovej marže spoločnosti ArcelorMittal od roku 2006 (v %)

Pokiaľ sa scenár výrazného poklesu marží vo výrobnom sektore naplní, jeho efekt neminie ani nevýrobnú sféru, ktorá rast cien vstupov pocíti priamym kanálom len minimálne (s výnimkou maloobchodníkov a transportných spoločností). Pri nižších maržiach ale budú výrobné spoločnosti nútené hľadať úsporné opatrenia, aby ich tak aspoň čiastočne vytiahli nahor, šetrilo by sa pravdepodobne na službách, nevýrobné spoločnosti by tak čelili nižším tržbám. Prípadné úsporné opatrenia by mohli byť aj personálneho charakteru, čo by prostredníctvom slabšieho spotrebiteľského dopytu pri zhoršení vývoja na trhu práce taktiež zasiahli korporátne tržby.
V prípade, že vyššie ceny komodít pretrvajú, prípadne budú rásť naďalej, tak voči nim môžu centrálne banky zakročiť zvýšením úrokových sadzieb, tak ako to v súčasnosti plánuje Európska centrálna banka. To by ale taktiež nebola pre akcie pozitívna správa, keďže by bolo jednak vo finančnom systéme menej voľných prostriedkov na nákup akcií a zároveň by nižšou tvorbou nových úverov a vyššími splátkami starých úverov s variabilnými úrokmi utrpel aj spotrebiteľský dopyt a týmpádom aj korporátne výsledky hospodárenia.
Rastúce ceny komodít pri slabom spotrebiteľskom dopyte tak začínajú výraznejšie obmedzovať priestor pre akcie k ďalšiemu rastu a vôbec nie je vylúčené, že akcie sa už v nasledujúcej výsledkovej sezóne dostanú pod tlak. Za pravdepodobnejší však považujem scenár, že k výraznejšiemu poklesu dôjde až vo výsledkovej sezóne za druhý kvartál tohto roka, ktorá odštartuje v júli, kedy už FED (aspoň podľa toho čo tvrdí v súčasnosti) nebude nalievať do finančného systému nové doláre, ktoré si nachádzajú svoju cestu aj na akciové trhy, keďže druhá vlna kvantitatívneho uvoľňovania by sa mala skončiť v júni.
Zverejnené 14.3.2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-51122810-kP0000_d-rast-akcii-sa-chyli-ku-koncu-span-class-koment-komentar-dna-span)

pondelok 7. marca 2011

Koľko vydrží svet bez arabskej ropy?

Hoci sa začiatky súčasných nepokojov v arabskom svete datujú do polovice januára, ceny ropy na ne výraznejšie zareagovali až koncom februára, a to po tom, čo eskalovalo napätie v Líbyi, ktorá je prvou krajinou s významnejšou produkciou čierneho zlata v regióne, kde nepokoje vyústili až do revolúcie. Nepokoje v krajine, ktorá podľa Medzinárodnej energetickej agentúry dodala v januári na svetové trhy 1,6 mil. barelov denne, sa výrazne podpísali na jej produkcii, podľa odhadov v súčasnosti krajina dodáva na trhy zhruba polovicu produkcie.

A práve obavy, že sa násilnosti a výpadky produkcie môžu rozšíriť k ďalším veľkým producentom ropy v regióne, predovšetkým do Saudskej Arábie, ktorá v súčasnosti po navýšení produkcie v snahe vykryť výpadok z Líbye denne dodáva na trhy viac ako 9 mil. barelov denne, stoja za pokračujúcim rastom cien ropy na svetových trhoch. Aký veľký však môže mať dopad potenciálny výpadok produkcie z arabských krajín na svet? Hrozí skutočne, že svet ostane bez ropy?

Podľa štatistík Medzinárodnej energetickej agentúry dosiahla vo štvrtom kvartáli 2010 priemerná ťažba ropy 88,2 mil. barelov denne. Keď spočítame mesačnú produkciu všetkých 20 krajín, v ktorých sú v súčasnosti nepokoje (vrátane Tuniska a Egyptu, kde už boli diktátori zvrhnutí), tak dostaneme číslo zhruba 22 mil. barelov denne (viď. tabuľka). Keď k nim prirátame aj Spojené Arabské Emiráty a Katar, ktoré sa tiež nachádzajú v regióne, ale nepokoje v nich zatiaľ nevypukli, tak dostaneme zhruba 26 mil. barelov.  V posledných dvoch uvedených krajinách je ale riziko nepokojov nízke, jednak kvôli ďaleko menej autoritatívnym režimom a aj z dôvodu vysokého bohatstva, keďže produkcia ropy na hlavu je v týchto krajinách najvyššia v regióne.
Priemerná denná ťažba ropy severoafrických a blízkovýchodných krajín

Krajina
Ťažba
Krajina
Ťažba
Krajina
Ťažba
Saudská Arábia
8,60
Katar*
0,82
Džibutsko
0,00
Irán
3,66
Egypt
0,67
Jordánsko
0,00
Irak
2,66
Sudán
0,51
Libanon*
0,00
Sp. Ar. Emiráty*
2,37
Sýria
0,40
Mauretánia
0,00
Kuvajt
2,32
Jemen
0,25
Palestína
0,00
Líbya
1,58
Tunisko
0,08
Somálsko
0,00
Alžírsko
1,27
Bahrajn
0,05
Sýria
0,00
Omán
0,89
Maroko
0,01
* v súčasnosti bez nepokojov

Zdroje: Medzinárodná energetická agentúra (1/2011),  Ministerstvo pre energetiku USA (11/2010)
 
Aj napriek tomu budem brať číslo 26,1 mil. barelov denne, teda kompletný výpadok produkcie z každej krajiny v regióne, ako najnegatívnejší scenár, ktorý môže nastať. Ďalším predpokladom pre nasledujúce výpočty je, že navýšiť kapacity môžu len zvyšné krajiny OPECu, krajiny mimo OPECu ťažia pri plnej kapacite, teda ťažbu nebudú môcť zvýšiť okamžite. Voľné kapacity krajín OPECu mimo zóny nepokojov (Venezuela, Nigéria, Angola, Ekvádor), ktoré sú maximálne do tridsiatich dní naplniteľné, sú podľa Medzinárodnej energetickej agentúry na úrovni 0,61 mil. barelov denne, celkový denný výpadok pre svetové trhy by teda pri najnegatívnejšom scenári dosiahol 25,5 mil. barelov denne.

Takýto výpadok by predstavoval zhruba 29 % globálnej produkcie. Zvyšných 71 % produkcie by pokračovalo ďalej (najväčšími producentmi ropy mimo OPECu podľa Amerického ministerstva pre energetiku sú: Rusko 10,5 mil. barelov/deň; USA 7,8 mil.; Čína 4,3 mil.; Kanada 3,4 mil. a Mexiko 2,9 mil.). Krajiny OECD, pre ktoré sú k dispozícii štatistiky zásob, spotrebovali vo štvrtom kvartáli 2010 denne 46,8 mil. barelov, pokiaľ by sa teda výpadok globálnej ponuky (ktorá vo štvrtom kvartáli dosiahla 88,2 mil. barelov) rozložil rovnomerne, tak by denný rozdiel medzi alikvotnou produkciou a spotrebou v krajinách OECD činil 13,5 mil. barelov. Krajiny OECD ku koncu štvrtého kvartálu zásoby ropy na úrovni 4,24 mld. barelov (2,69 mld. súkromných a 1,65 mld. vládnych). Keď vydelíme 4,24 mld. barelov 13,5 miliónmi, tak dostaneme číslo 312, čo je počet dní, na koľko by krajinám OECD vydržali zásoby pri úplnom výpadku arabskej ropy.

Z celosvetového hľadiska toto číslo však bude pravdepodobne o niečo nižšie, keďže predpokladám, že krajiny mimo OECD, ktoré štatistiky zásob nezverejňujú, majú zásoby nižšie ako krajiny OECD. A to už len z toho dôvodu, že väčšina z nich zaznamenáva prudký rast dopytu po rope, čo nie je prostredie, ktoré by prialo tvorbe zásob, na rozdiel od stagnujúceho dopytu v západnom svete v posledných rokoch. Krajiny mimo OECD sa súčasnosti takmer výhradne starajú o rast svetového dopytu po rope, v roku 2010 bol ich podiel na svetovom dopyte 47,5 %, pričom v roku 2007 to bolo ešte len 43 %.

Úplné odstavenie arabských kohútikov, ktorého pravdepodobnosť ale hraničí s nulou, by teda okamžitý nedostatok ropy neznamenalo, naopak času, aby sa veci urovnali by bol dostatok. Pri úplne hypotetickom predpoklade, že zásoby krajín mimo OECD sú polovičné s porovnaním s krajinami OECD, by v priemere zásoby ropy pri súčasnom stave dopytu došli za zhruba 240 dní.

Čo to ale znamená pre ceny? Ako nám história ukazuje, v časoch paniky sa na zásoby neprihliada. Podobná situácia, teda úplný výpadok arabskej ropy, už svetu hrozila, a to v roku 1973, kedy arabské krajiny v reakcii na podporu Izraela zo strany západného sveta rozhodli znižovať svoju produkciu každý mesiac o 5 %, až kým nebudú splnené ich požiadavky. Navyše viaceré arabské krajiny priamo zakázali exporty do Spojených štátov a niektorých ďalších západných krajín. Vtedy vzrástla nominálna cena ropy na svetových trhoch z troch dolárov na dvanásť dolárov. Čiastočný výpadok produkcie z regiónu po iránskej občianskej a iránsko-irackej vojne v rokoch 1979 a 1980 poslal nominálne ceny ropy nahor z úrovní pod 15 dolármi za barel až k úrovniam 35 dolárov za barel.

V minulosti teda ceny ropy pri podobných šokoch rástli dokonca niekoľkonásobne, priestor pre ich ďalší rast v prípade rozšírenia nepokojov teda ešte existuje. Tento priestor naznačuje aj fakt, že v roku 2008 boli ceny ropy dokonca ešte o zruba 40 dolárov za barel vyššie ako v súčasnosti, a to aj napriek tomu, že v tom čase žiadne napätie v arabskom svete nebolo. Je navyše potrebné pripomenúť, že v súčasnosti je za čo nakupovať, veď len FED od roku 2008 nalial do finančného systému viac ako 2 bil. dolárov. Tento nový kapitál od centrálnych bánk však skresľuje ceny ropy smerom nahor, a pri príchode určitého ekonomického šoku (napr. spomalenie americkej či čínskej ekonomiky, rozšírení dlhovej krízy v eurozóne...) môže z trhu z ropou tak rýchlo zmiznúť, ako na neho prišiel, podobne ako v roku 2008, kedy sa ceny ropy prepadli o dve tretiny.

Vývoj cien ropy (benchmark Arab Light) očisteného od inflácie od roku 1970

utorok 1. marca 2011

Natlačené peniaze majú nového obľúbenca - ropu

Na tomto mieste som už viackrát písal o deformáciách na finančných trhoch, ktoré spôsobujú svojou politikou centrálne banky, takže celou históriou sa zaoberať nebudem, na úvod by som len rád ukázal, koľko nových prostriedkov sa v súčasnosti povaľuje v globálnom finančnom systéme len od amerického FEDu. (Ďalšie centrálne banky do neho taktiež pumpujú miliardy, takže likvidity je v ňom ešte ďaleko viac.)

FED od začiatku krízy navýšil objem cenných papierov (predovšetkým hypotekárnych derivátov a štátnych dlhopisov) vo svojej súvahe ich nákupom od bánk o zhruba 1,8 bil. dolárov,  z týchto nových peňazí v súčasnosti americké banky držia mimo obeh na rezervných účtoch vo FEDe niečo vyše 1,2 bil. dolárov. Len v americkom finančnom sektore sa teda nachádza o 600 mld. dolárov viac ako v ňom bolo pred pádom Lehman Brothers a o 300 mld. viac ako boli predkrízové maximá v roku 2007. (viď graf)

Graf: Rozdiel medzi cennými papiermi v súvahe FEDu a vkladmi amerických bánk na rezervných účtoch FEDu
Keďže bonitných klientov je pri vysokej zadlženosti súkromnej sféry a pretrvávajúcich problémoch na trhu práce minimum a finančný sektor im teda logicky tieto peniaze nepožičiava, tak vylučovacou metódou ostáva len možnosť, že banky, fondy a ďalšie finančné inštitúcie ich točia na finančných trhoch. A práve nasledujúci graf vyobrazuje tok týchto peňazí cez jednotlivé segmenty finančných trhov od začiatku roka 2010.


Zdroj: Bloomberg

Najprv s pozitívnou náladou a oživujúcou sa ekonomikou v úvode roka prúdila likvidita predovšetkým do rizikových aktív naviazaných na stav ekonomiky. Túto periódu ukazuje prvý výsek v grafe a rast je viditeľný predovšetkým na americkom akciovom indexe S&P 500 a aj rope. Následne dorazila európska dlhová kríza a so skončením prvej vlny kvantitatívneho uvoľňovania aj séria slabých ukazovateľov zo Spojených štátov, čo vyhnalo kapitál z rizikových aktív do bezpečnejších aktív, predovšetkým do dlhopisov popredných svetových ekonomík. Keď už tie boli na maximách a vyhliadky pre ekonomiku stále neboli nijako skvelé, tak si likvidita začala hľadať cestu aj do relatívne neutrálnych aktív, ktorými sú poľnohospodárske plodiny, kam ich nalákal výpadok časti úrody pri nepriazni počasia. Túto periódu ukazuje druhý výsek obrázku, a rasty sú viditeľné predovšetkým na grafoch amerického dlhopisu T-Note a pšenice.
 
Tretie obdobie začalo druhou vlnou kvantitatívneho uvoľňovania, ktoré posielalo nahor ceny takmer všetkých aktív, s výnimkou nízkovýnosových bezpečných dlhopisov, z ktorých sa peniaze sťahovali na ďalšie trhy. Tento proces trval až do uplynulého týždňa, kedy vyeskalovalo napätie v Líbyi a kapitál sa začal sťahovať z rizikovejších aktív a putoval kam? No predsa do ropy, ako ukazuje štvrtý výsek grafu.
 
Je možné namietať, že toto je normálny proces, a že v prípade dobrých správ z ekonomiky sa darí akciám, naopak v prípade zlých správ dlhopisom a v prípade napätia na Blízkom východe rope. Áno, ale keď sa pozrieme, až na aké úrovne sa jednotlivé aktíva v týchto jednotlivých fázach dostali, tak najvyššie, prípadne jedny z najvyšších úrovní v histórii pri všetkých aktívach zjavne nie sú dielom náhody.

Akciový index S&P 500 bol vyššie ako v súčasnosti len  v rokoch 2006-2008 počas bubliny na realitnom trhu a počas technologickej bubliny v rokoch 2000 a 2001, americké dlhopisy boli vyššie len počas paniky po páde Lehman Brothers, nemecké a francúzske dokonca dosiahli historické maximá, poľnohospodárske plodiny boli vyššie len počas komoditnej bubliny v roku 2008. Podobne aj na tom ropa.

Tieto ich vysoké ceny pritom nie sú fundamentálne odôvodniteľné – ekonomické oživenie je stále mimoriadne krehké (akcie), štátne zadlženie v globálnom meradle rastie takmer exponenciálne a väčšina popredných ekonomík rastie len vďaka štátnemu zadlžovaniu sa (dlhopisy) a svetové zásoby komodít sú na nadpriemerných úrovniach (komodity). Jediné, čo ich môže zdôvodniť, je prítomnosť nových peňazí vo finančnom systéme.
 
Vráťme sa ale k cenám ropy, ktoré sú v posledných dňoch mimoriadne diskutované. Ako hlavný dôvod ich rastu sa cituje napätie v arabských krajinách, centrálne banky (snáď s výnimkou ECB, ktorej niektorí predstavitelia deformácie pripúšťajú) dávajú ruky preč a tvrdia, že s tým nič nemajú. Napätie v arabských krajinách sme tu už ale párkrát v histórii mali, a to dokonca podstatne väčšie ako v súčasnosti, ceny ropy však počas nich ani zďaleka neboli tak vysoké. Počas prvej vojny v Iraku sa cena ropy vyšplhala tesne pod úrovne 40 dolárov za barel, počas druhej bolo maximum dokonca nižšie (viď. graf).


Graf: Vývoj cien ropy od roku 1989 a napätie v arabských krajinách
Riziko úplného nedostatku cien ropy v súčasnosti pritom nie je až také akútne ako je to prezentované v médiách. Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry sa denná produkcia Líbye v januári pohybovala na úrovni 1,56 mil. barelov denne. Je pravda, že v Líbyi došlo na mnohých poliach k prerušeniu ťažby, ale aj pokiaľ by celý táto objem vypadol, tak ho ďalšie krajiny OPECu, ktoré majú voľné kapacity na úrovni 5 mil. barelov denne, dokázali nahradiť.

Veľké obavy pramenia aj z toho, že by v prípade rozšírenia protestov vypadla Saudská Arábia dodávajúca na svetové trhy 8,6 mil. barelov denne.  Pokiaľ by aj k tomu došlo, tak by musel tento výpadok trvať niekoľko mesiacov, aby sa nedokázal uspokojiť fyzický dopyt. Zásoby ropy sú na nadpriemerných úrovniach, len OECD ich má na 60 dní, čo je takmer najviac v histórii (predpokladám, že zvyšok sveta ja na tom podobne), a pokiaľ by aj na ne v dôsledku prípadného výpadku zo Saudskej Arábie, prípadne aj ďalších krajín v regióne, museli siahnuť, tak by ich úbytok bol pomalý, keďže až 68 % svetovej produkcie prebieha v krajinách mimo súčasnej zóny nepokojov (kam som započítal aj Spojené Arabské Emiráty a Katar, kde zatiaľ k žiadnym prejavom násilia nedošlo) a tie by pokračovali v jej dodávaní, prípadne by dokonca aj navýšili ťažbu.

V žiadnom prípade tým nechcem povedať, že napätie v arabských krajinách nie je pozitívnym faktorom pre ceny ropy. Chcel som tým povedať to, že pokiaľ by finančný sektor nedostával nové peniaze od centrálnych bánk, tak by ani zďaleka nebolo toľko voľných prostriedkov na špekulácie na nedostatok ropy, ako je v súčasnosti. Keď raz napätie v arabských krajinách ustane, tak sa kapitál z ropy preleje inam, a historicky najvyššie/druhé najvyššie úrovne budeme mať na iných aktívach...

Zverejnené 28.2. na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-50806850-kP0000_d-natlacene-peniaze-maju-noveho-oblubenca-ropu)

Čínske zvýšenie sadzieb je len kvapkou na horúci kameň

Mzdovo-inflačná špirála naberá v krajine Červeného draka na obrátkach

Súčasná úroveň úrokových sadzieb je však stále ďaleko od takej, ktorá by im v tomto smere zaručila úspech. Podľa najnovších údajov dosiahla decembrová miera inflácie v krajine úroveň 4,6 %, a to aj napriek regulácii cien potravín. Rast cien v krajine je teda stále podstatne vyšší než úroky z vkladov, čo pre čínske domácnosti v žiadnom prípade nie je motivujúcim faktorom k obmedzovaniu spotreby vyháňajúcej ceny nahor. Práve naopak, pri inflácii dosahujúcej takmer výšku úroku z pôžičiek motivuje k zadlžovaniu sa čínskych domácností, pre ktoré existuje pri podiele ani dlhu domácností k HDP pod úrovňou 20 % narozdiel od západných domácností stále obrovský priestor. Podobne je na tom aj korporátna sféra.
Čína (na snímke premiér Wen Ťia-pao) pokračuje v boji s dôsledkom domáceho tlačenia peňazí, ktorým sú rastúce ceny, prispôsobujúce sa rastúcemu množstvu peňazí v obehu, a v uplynulom týždni opätovne zvýšila úrokové sadzby v krajine. Tie sú po novom na úrovni 3 % pre vklady a 6,06 % pre pôžičky. Čínski predstavitelia sa týmto krokom snažia demotivovať ekonomické subjekty v krajine od zadlžovania.

Dokazujú to aj najnovšie správy z krajiny, potvrdzujúce, že masívna úroková expanzia, ktorú čínski predstavitelia odštartovali v roku 2008 v reakcii na globálnu recesiu, a v dôsledku ktorej vzrástlo za 26 mesiacov množstvo peňazí v obehu (M2) o 60 %, neutícha. Práve naopak po útlme v druhom polroku 2010 spôsobenom administratívnym zásahom kvôli prestreleniu v úvodných mesiacoch roka, sa v januári s novými úvermi opätovne roztrhlo vrece, a ich objem by mal presiahnuť 1,2 bilióna jüanov.

Vysoká tvorba nových úverov a v menšej miere aj inflácia na komoditných trhoch, ktorú vo veľkej miere živí americký FED, tak bude naďalej tlačiť na rast cien. Mzdovo-inflačnú špirálu v krajine uzatvára čínska vláda, ktorá v reakcii na vyššie ceny zvyšuje mzdy, a bráni tak nastoleniu novej ekonomickej rovnováhy pri vyššom množstve peňazí v obehu. Len koncom roka zvýšilo minimálnu mzdu 30 z 33 čínskych provincií, a to v priemere medziročne o 22,8 %. Číňania tak budú mať ešte viac na spotrebu a budú naďalej vyháňať ceny v krajine nahor a rýchlejšie tempo rastu cien bude ešte viac zvýhodňovať zadlžovanie sa na úkor úspor.

Zvyšovanie úrokových sadzieb v Číne tak ani zďaleka neskončilo, a to ani napriek tomu, že sa mu Čína snaží vyhýbať, aby oddialila obnaženie problémov na realitnom trhu, kde developeri a samosprávy na dlh vystavali obrovské projekty, ktoré budú mať pri vyšších úrokových sadzbách problém predať. Paradoxne, čím dlhšie bude Čína otáľať so zvyšovaním sadzieb, tým vyšší bude pokles cien realít realít, keďže umožní ďalšie navyšovanie ich ponuky, ktorá pri neodvratne vyšších úrokových sadzbách podstatne presiahne dopyt, a developeri a banky sa dostanú do nemalých problémov...

Zverejnené 14.2.2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/43-112995250-1-50806850-kP0000_d-75#112995250)