piatok 27. mája 2011

Investujte s eurozónou. Do gréckeho dlhu

Výnos 4,88 % za peniaze európskych daňových poplatníkov


Niekoho možno prekvapilo, že de facto zbankrotovanému Grécku sa podarilo v utorok predať štátne pokladničné poukážky so splatnosťou 6 mesiacov v hodnote 1,63 mld. eur . Keď sa však na túto aukciu pozrieme bližšie, tak je silný dopyt po polročnom gréckom dlhu, aj napriek tomu, že sa už otvorene hovorí o gréckom bankrote, logický.

Za všetkým zdanlivo nelogickým čo sa deje na finančných trhoch je potrebné hľadať politiku. Keď v máji 2010 krajiny eurozóny a MMF rozhodli o pôžičke Grécku vo výške 110 mld., počítali s tým, že Grécko sa v roku 2012 vráti na finančné trhy a splatí túto pôžičku vydávaním nových dlhopisov, o ktoré už v tom čase bude záujem. Keďže po niekoľkoročnej žúrke na úkor nového štátneho dlhu je šetrenie prakticky nemožné, pretože celý národ vyjde protestovať do ulíc, tak Grécko samozrejme svoje výdavky na udržateľnú úroveň znížiť nedokáže, a tak je pri súčasných výnosoch na grécke štátne dlhopisy návrat na finančné trhy v roku 2012 nereálny.

Vývoj výnosov na desaťročné grécke dlhopisy

V roku 2012 tak bude mať krajina 2 možnosti – bankrot, alebo ďalšia pôžička. Keďže ale 80 miliónov Grécku išlo z daňových poplatníkov štrnástich členských krajín eurozóny, tak považujem za nereálne, že Európa pripustí v roku 2012 grécky bankrot, naopak si myslím, že sa Grécko bude snažiť zubami-nechtami udržať pri živote do roku 2013. Práve v roku 2013 sa má zaviesť nový, permanentný euroval (ESM), ktorý podľa súčasného návrhu počíta so štatútom prednostného veriteľa. V praxi to znamená, že pokiaľ by dlžník vyhlásil bankrot, tak budú prednostne uspokojené záväzky ESM a až potom záväzky ostatných veriteľov.

A práve štatút prednostného veriteľa ESM (alebo prípadne aj inej budúcej pôžičky) je pri gréckej neschopnosti šetriť jedinou možnosťou pre politikov krajín, ktoré Grécku požičali, ako z tejto situácie ako tak vykľučkovať. V roku 2013, za predpokladu, že bude ESM schválený, tak Grécko bude môcť splatiť svoj dlh týmto krajinám pôžičkami z ESM, a potom ho budú môcť nechať zbankrotovať, keďže ESM ako prednostný veriteľ dostane pravdepodobne všetky peniaze, ktoré požičia Grécku späť.

Snaha udržať Grécko nažive do roku 2013 je očividná, v uplynulom týždni začali európski politici až s netradičnou ochotou hovoriť o ďalších miliardách pre Grécko, ktorým mu majú zabezpečiť financovanie na roky 2012 a 2013. Médiá hovoria o sume 60 – 100 mld. eur. Opäť je podpora európskych politikov logická, do roku 2013 budú vo viacerých krajinách voľby, pred ktorým nechcú súčasné politické špičky vysvetľovať voličom, prečo sa peniaze z čiernej diery zvanej Grécko nevrátili späť, čo by výrazne znížili ich šance na znovuzvolenie.

A ako do celej tejto schémy spadá utorková aukcia? Keďže grécky bankrot je do roku 2013 politicky neprípustný, tak investori môžu pokojne nakupovať polročný grécky dlh, ktorého splatenie dovtedy garantuje eurozóna, prakticky bez rizika za výnos 4,88 % p.a. Pre porovnanie, Slovensko za polročný dlh naposledy zaplatilo 1,25 % p.a.  Tento skvelý obchod pre finančný sektor za peniaze európskych daňových poplatníkov ilustruje, ako sa prerozdeľujú prostriedky v rámci socializácie štátnych dlhov v Európe.

Ako sa naposledy USA vysporiadali s dlhom nad 100 percent HDP

S tým, ako sa dlh Spojených štátov nezadržateľne blíži k úrovni 100 % HDP, sa v rámci dnešného komentára budem venovať tomu, ako sa najväčšia svetová ekonomika naposledy s takýmto vývojom vysporiadala.
Naposledy dlh Spojených štátov prekročil 100 % HDP počas druhej svetovej vojny, a kulminoval v roku 1946 na úrovni 126 % HDP. Do desiatich rokov sa krajine tento dlh podarilo stačiť na polovicu. V žiadnom prípade to ale nebolo dôsledkom splácania dlhu, ten bol splatený len v minimálnej miere (viď. graf), keď dosiahol svoje dno 252,3 mld. dolárov v roku 1948, čo bol len minimálny pokles z úrovne 269,4 mld. v roku 1946. Stálo za tým znehodnotenie americkej meny zo strany americkej vlády a FEDu.
Graf: Vývoj amerického verejného dlhu v rokoch 1940-1959 (v mld. USD)

V rokoch 1946-48 dosiahla v expanzívnej politiky FEDu (tlačenia chýbajúcich peňazí) priemerná medziročná miera inflácie 8,3 %, 14,4 %, a 8,1 %. Teda len v samotných týchto troch rokoch bol dolár v reálnej miere znehodnotený o viac ako tretinu (pri nedokonalosti merania inflácie to pokojne mohlo byť ešte dokonca viac), keďže ale americká vláda platila dlhy v nominálnych dolároch, tak reálne len počas týchto troch rokov klesla hodnota úrokov a istiny o tretinu, čo jej umožnilo ľahšie dýchať. Nie je to však žiaden ekonomický zázrak, v konečnom dôsledku to zaplatili všetci občania znehodnotením zárobkov a úspor.
Graf: Vývoj dlhu k HDP (červená, ľavá os) a priemernej medziročnej zmeny indexu spotrebiteľských cien (modrá, pravá os) v USA
Keď sa pozerám na dnešnú situáciu, kedy v minulom týždni FED potvrdil, že neplánuje uťahovať monetárnu politiku, tak som čoraz viac presvedčený, že pre podobnú stratégiu si nielen FED, ale aj ďalšie centrálne banky, pripravujú pôdu aj v súčasnosti. Detaily nejdem rozoberať, písal som o tom už vo viacerých článkoch, a je toho plný aj internet. Ostatne ďalšia silná vlna znehodnocovania papierových peňazí prebieha už od roku 2009. Politici a centrálni bankári ale svorne tvrdia, že historicky druhú najvyššiu cenu ropy tu máme kvôli výpadku ťažby z globálneho hľadiska takmer bezvýznamnej Líbye, historické maximá potravín kvôli nepriaznivému počasiu, a historické maximá cien viacerých kovov kvôli silnému dopytu z emerging-markets, predovšetkým z Číny.
Minimálne na môj vkus je týchto náhod, ktoré stoja za historickými maximami cien, pomaly všetkého priveľa, podstatne väčší zmysel mi dáva vysvetlenie, že sa nielen USA, ale aj ďalšie svetové ekonomiky, z tejto situácie, kedy je svet zaplavený dlhom, ktorý bez výraznejšieho znehodnotenia papierových peňazí nemôže byť nikdy splatený, snažia vykúpiť infláciou podobne, ako to urobili USA po druhej svetovej vojne.