Európska hra na „čo nie je čo“ vstúpila do ďalšieho kola

Od vypuknutia európskej dlhovej krízy sme boli svedkami mnohých výrokov typu „čo nie je čo“. Najprv Španielsko nebolo Gréckom, potom Gréckom nebolo ani Portugalsko, pričom Grécko nebolo Írskom a ani Taliansko nebolo Španielskom, aby sa napokon španielsky premiér Rajoy dopracoval k prevratnému geografickému objavu, že Španielsko nie jeUgandou. Táto európska hra na „čo nie je čo“ ale naberá na obrátkach a v minulom týždni prešla do ďalšieho kola, od geografie sa téma presunula do oveľa nebezpečnejšej oblasti – práva.

Hlavným hrdinom je tentokrát šéf ECB Draghi, podľa ktorého nákupy štátnych dlhopisov so splatnosťou do troch rokov nie sú financovaním štátov. Napríklad nákup pätnásťročných dlhopisov byuž ale podľa neho do tejto kategórie spadal. Je to vskutku zaujímavý výklad Zmluvy o Európskej únii, v ktorej sa spomína nasledovné:

 „Podľa článku 123 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je prečerpanie účtu alebo získanie úveru akéhokoľvek iného druhu v ECB alebo v národných centrálnych bankách orgánmi Únie, ústrednými vládami, inými úradmi štátnej, regionálnej a miestnej správy, inými orgánmi podnikmi spravovanými verejným právom členských štátov zakázané, rovnako ako je zakázané priame odkúpenie ich pohľadávok a dlhov Európskou centrálnou bankou a národnými centrálnymi bankami.“

Keď pripustíme na Draghiho komentár na tlačovej konferencii k článku 123, že priamym financovaním sa myslí len primárny trh, tak nemali spadať do kategórie financovania štátov nielen trojročné, ale ani pätnásťročné dlhopisy. Keď za nepriame financovanie považujeme napríklad pôžičky bankám (LTRO), ktoré za to nakúpia štátne dlhopisy ale už nie nákupy dlhopisov na sekundárnych trhoch, tak by nemalo byť podľa tohto článku dovolené ani jedno.

Ďalším príkladom zavádzania ECB na spôsob „čo nie je čo“, je to, že nákupy dlhopisov nie sú tlačením peňazí, lebo sú sterilizované. Sterlizácia znamená to, že ECB stiahne z medzibankového trhu toľko peňazí, za koľko nakúpila dlhopisy, aby nepribúdalo množstvo eur vo finančnom systéme, v podstate teda ECB zoberie od bánk peniaze a prehodí ich do štátnych dlhopisov. Sťahuje to tým spôsobom, že ohlási tender na 7 dňový depozit za úrok o niečo vyšší ako sú úročené vklady v ECB (keďže po novom vklady v ECB úročené nie sú, tak je to tesne nad nulou), ktorý zabezpečuje záujem bánk o túto operáciu.

Z tohto pohľadu do všetko vyzerá pekne, ale keď sa na to pozrieme v širšom kontexte, tak ECB na prelome rokov zaplavila medzibankový trh peniazmi skrz dve trojročné operácie (LTRO), ktorými navýšila ich objem o zhruba 500 mld. eur. To sú teda peniaze, ktoré síce dočasne (neprekvapilo by ma ale keby po skončení trojročných LTRO prišli ďalšie a peniaze by v systéme ostali) ale predsa ECB vytlačila. A práve z týchto 500 mld. bude ECB nákupy dlhopisov sterilizovať. Teda zoberie bankám nečinné peniaze, ktoré pre banky vytlačila začiatkom roka, a nakúpi za ne dlhopisy.

Objem pôžičiek ECB európskym bankám

V Európskej hre na „čo nie je čo“ sa dostávame do nebezpečného teritória, kde si eurokrati v snahe zubami nechtami zachraňovať veci, ktoré nemajú šancu fungovať, vykladajú pravidlá úplne po svojom. A keďže sme už došli do štádia, odkiaľ je len bolestivá cesta späť, tak pokiaľ sa veci nebudú vyvíjať podľa ich predstáv, tak sa obávam toho, že budú schopní a ochotní zájsť ešte ďalej. Ostáva len dúfať, že sa nedočkáme vyjadrení typu „Nepovoliť referendum o paneurópskych otázkach nie je nedemokratické“ alebo „Kritizovať rozhodnutia EÚ nie je predmetom slobody prejavu“.

Zverejnené 10.9.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-57404550-europska-hra-na-co-nie-je-co-je-v-dalsom-kole)