pondelok 23. januára 2012

O nezaplatiteľnom dlhu, prežratých úsporách a trhu...

Keďže nám dennodenne v televízii vymývajú mozgy, že 99 % ľudí si okrem všetkých tých bizarných vecí myslí aj to, že za súčasnú krízu je zodpovedný trh, tak som sa trošku hlbšie prehrabal v dátach eurostatu a OECD, aby som zistil, že aká časť dlhu na súčasnú neudržateľne vysokú spotrebu vôbec bola vytvorená na trhu, a aká časť mimo neho... Výsledky prekvapili aj mňa samotného.
Najprv k metodike: V normálnej trhovej ekonomike je možné vytvoriť len toľko dlhu, koľko je úspor po odpočítaní investícií do akcií (alternatívne finančné investície ako komodity vzhľadom na ich relatívne nízky význam nepočítam, s nimi by to bolo ešte menej). Zjednodušene vychádzam z toho, že úspory sú schopné tvoriť len domácnosti a že koncovými spotrebiteľmi v ekonomike, teda tí ktorí môžu konzumovať na dlh, sú domácnosti a vlády. Podniková nefinančná sféra sama o sebe nekonzumuje, len produkuje pre koncových spotrebiteľov, a finančný sektor premieňa úspory na investície/dlh a preto ich dlhy (ktoré sú tak či tak ďaleko vyššie ako ich úspory) neberiem do úvahy.
Zo štatistík nekonsolidovaných finančných účtov ako úspory domácností počítam nasledovné položky zo strany aktív,:
·        Ostatné vklady – vklady vo finančných inštitúciách ktoré nie sú okamžite dostupné (terminované, sporiace účty...)
·         Dlhodobé cenné papiere okrem akcií a derivátov – to sú v drvivej väčšine dlhopisy
·        Akcie podielových fondov a čistý majetok domácností v rezervách životného poistenia a dôchodkových fondov – tieto položku som prenásobil 0,5, t.j. predpokladám, že polovica z peňazí v týchto fondoch je alokovaná v dlhopisoch s dlhodobejšou splatnosťou
Ako som vyššie naznačil, aktíva domácností alokované v akciách do úvahy neberiem, pretože táto časť úspor nie je k dispozícii na vytváranie dlhu.
Ako dlh na koncovú spotrebu beriem nasledovné položky zo strany pasív:
·         Dlhodobé úvery domácností a verejnej správy
·        Dlhodobé cenné papiere verejnej správy okrem akcií a derivátov – dlhopisy štátov a samospráv
Pozrime sa na výsledky: V eurozóne je celkový objem úspor domácností, z ktorých je možné vytvoriť dlh, 8,6 bil. eur a len dlh domácností a štátov dosahuje 12,7 bil., v celej EÚ sú tieto čísla na úrovni 10,9 bil. a 16,9 bil. Ako to vyzerá v jednotlivých krajinách nám ukazuje nasledovná tabuľka, ktorá porovnáva úspory domácností na hlavu a dlh domácností a vlád na hlavu krajín EÚ (v tis. EUR, za rok 2010):

Z toho nám vyplýva, že subjekty koncovej spotreby, teda domácnosti a vlády, v každej krajine EÚ až na Maltu väčší dlh, ako ich vlastné domácnosti usporili, drvivá väčšina z nich má ten dlh ďaleko väčší. Keďže prebytok Malty predstavuje menej ako 0,03 % celkového deficitu krajín EÚ, tak je na mieste opýtať sa, odkiaľ sú tieto dlhy financované? Princípy trhu pripúšťajú už len jednu možnosť – import kapitálu z krajín mimo EÚ. Tak sa teda pozrime, ako sú na tom ďalšie najväčšie ekonomiky (štatistiky existujú len pre vybrané krajiny OECD). Údaje sú v tis. USD za rok 2009 prepočítané kurzom k 30.12.2011:

Práve táto tabuľka nádherne ilustruje, čo na tomto svete nie je v poriadku (hoci ako ukazuje množstvo poznámok, dáta v nej nie sú úplne najsúrodejšie, na podstate to však nič nemení). Z dvoch tretín svetovej ekonomiky, pre ktoré existujú štatistiky, dokážu vytvoriť viac úspor po očistení od investícií do akcií ako dlhu len Mexiko a Švajčiarsko, a tieto prebytky sú v porovnaní s deficitmi zvyšných krajín skutočne miniatúrne. A to som ako dlh rátal len dlh štátov a domácností, teda dlh na koncovú spotrebu, a nezapočítal som do toho dlh podnikovej sféry, s ktorým by tieto čísla vyzerali ešte škaredšie.
A kto teda tento dlh financuje? Centrálne banky. Nasledujúci graf ukazuje vývoj menových agregátov M2, ktoré sú mierou množstva peňazí v obehu, v popredných svetových centrálnych bánk – FEDu, ECB, Bank of England a Bank of Japan:

Neustály rast bilančných súm centrálnych bánk znamená viac peňazí vo finančnom systéme, z ktorých sa určitá časť dostáva do reálnej ekonomiky, a to v drvivej väčšine vo forme dlhu (výnimkou je situácia, keď banky, ktoré od centrálnej banky dostanú cash a za neho nakúpia akcie, alebo komodity). Podobne nový dlh vytvárajú centrálne banky aj intervenciami na devízových trhoch, kde v snahe oslabiť vlastnú menu vytlačia určitý objem prostriedkov v domácej mene a nakúpia za ňu aktíva, väčšinou dlhopisy, v cudzej mene, a vyšším dopytom po cudzej mene na devízových trhoch oslabia kurz vlastnej meny voči cudzej. Vo veľkom toto praktizuje Čína, ale aj ďalšie krajiny, čo potvrdzuje neustály nárast devízových rezerv (ktorými sú tie nakúpené dlhopisy) v globálnom meradle. Bernankeho bizarné tvrdenie, že krajiny tretieho sveta financujú západ (a zachraňujú Európu) zo svojich úspor, je teda nepravdivé, jedná sa o dielo tlačiarní centrálnych bánk a nie úspor.
A tak nám s rastúcim množstvom peňazí v obehu každoročne dlh ekonomických subjektov (dokonca aj k HDP) narastá aj napriek tomu, že na to neexistujú úspory, ktoré sú už dávno prežraté. A keďže centrálne banky nie sú trhovým subjektom, ale štátom vytvorenou inštitúciou, cez ktorú si keynesiáni realizujú svoje nefunkčné ekonomické teórie, tak sa dostávame k rozuzleniu: NADMERNÝ DLH NEVZNIKÁ NA TRHU!
Nerobím si ale žiadne ilúzie, že pri globálnom vymývaní mozgov o zlom trhu a dobrom štáte, sa niečo zmení k lepšiemu. Práve naopak, budúcnosť vyzerá z môjho pohľadu úplne „ružovo“: Bude sa viac regulovať, banky namiesto toho aby ich nechali skrachovať sa budú zoštátňovať, Európa si vytvorí vlastnú „nezávislú“ ratingovú agentúru, ktorá dá každej krajine eurozóny štvorÁčkový rating, aby im mohli zoštátnené banky za minimálne výnosy ďalej financovať dlhy z peňazí, ktoré vytvoria centrálne banky. Pri tejto inflačnej politike ešte viac klesne motivácia domácností vytvárať úspory, a keďže inflácia poškodzuje sporiteľov a podporuje dlžníkov, tak sa každý bude v hesle, kto sa nezadlžuje, okráda svoju rodinu, zadlžovať z peňazí, ktoré nikto neusporil. A keď sa potom opäť raz príde na to, že ten dlh sa nedá splatiť, praskne ďalšia bublina, tak samozrejme na vine bude v tom čase už neexistujúci trh...

štvrtok 12. januára 2012

TA3 Hosť v Štúdiu: O Stretnutí Merkelovej a Sarkozyho

http://www.ta3.com/clanok/7248/host-v-studiu-kamil-boros-o-stretnuti-angely-merkelovej-s-nicolasom-sarkozym.html

Čierna labuť pre rok 2012: Konic čínskeho SimCity

Po prasknutí čínskej realitnej bubliny príde príležitosť na kúpu komodít
V súvislosti s rokom 2012 sa hovorí predovšetkým o problémoch eurozóny, ktorá to bez pochyby bude mať ťažké a osobne nevidím žiadnu možnosť ako sa môže vyhnúť ďalšej monetizácii štátneho dlhu, takmer vôbec sa ale hovorí o Číne, ktorá má taktiež potenciál pripraviť pre svet výrazný ekonomický šok. A to už len z toho dôvodu, že Čína je druhý najväčší importér na svete a práve čínske importy, ktoré medziročne rastú o viac ako 20 %, výraznou mierou prispeli k ekonomickému rastu v posledných rokoch.
Vývoj Čínskych importov (v mld. USD)

Číne sa počas globálnej recesie v rokoch 2008 a 2009 mimoriadne darilo, kým ekonomika väčšiny krajín sa prepadala, rast jej ekonomiky dosiahol v roku 2009 9,2 %, a to aj napriek tomu, že exporty klesli o viac ako 15 %. Tento ekonomický „zázrak“ ale fungoval len vďaka tomu, že čínske banky na príkaz politbyra začali za podpory centrálnej banky People's Bank of China (PBoC) požičiavať ďaleko viac peňazí, a to predovšetkým samosprávam na investície do infraštruktúry, ktoré generovali nové pracovné miesta a „ekonomický rast“. Len v roku 2009 pribudlo takmer toľko nových úverov ako za predošlé tri roky dohromady a trend nadmerného úverovania pokračuje až do dnes. (viď. obrázok)
Vývoj kumulatívnych ročných nových úverov v Číne (mld. juanov)

Ako toto centrálne plánovanie dopadlo, ukazuje nasledovné video (keď naťukáte do youtube „china property bubble“ tak nájdete mnoho ďalších obdobných...):

Súdruhovia v Číne sa zjavne inšpirovali počítačovou hrou SimCity, v ktorej si postavíte mrakodrap a nejakú okolitú infraštruktúru a ľudia sa vám do neho začnú sťahovať. Ekonomická realita je však o niečo komplexnejšia a keď postavíte budovu, v ktorej aj keď budete predávať byty hoci bez marže, tak pokiaľ budú náklady na ňu tak vysoké, že si ju nebude môcť dovoliť dostatočný počet ľudí, tak sa vám tieto náklady nevrátia. Podľa Wall Street Journal predstavuje priemerná cena bytu v Pekingu 57 priemerných ročných zárobkov bežného Pekinčana , a tak nie je možné očakávať, že tie byty pôjdu dlhodobo na dračku. Ostatne v posledných mesiacoch už po prudkom raste začali ceny bytov v Číne naberať smer nadol.
Toto hranie sa čínskych samospráv na SimCity s naťukaním si cheatu na desaťnásobné navýšenie maximálnej úverovej kapacity od centrálnej banky bude ďalšou fackou pre politikov všetkých krajín posadnutých stimuláciou ekonomiky a bude ďalšou excelentnou demonštráciou toho, ako nevyhnutne končia všetky ekonomické stimuly - po rokoch falošnej prosperity skončí Čína zaplavená množstvom luxusných budov, v ktorých nikto nebýva, nákupných center, v ktorých nikto nenakupuje, letísk, z ktorých nikto nelieta, či ciest, po ktorých nieto nejazdí, a kopou toxického dlhu, za ktorý sa toto všetko vo veľkej miere vďaka centrálnej banke stavalo. Presne tak isto ako skončili Európa a Spojené Štáty s množstvom neživotaschopných investícií a kopou toxického verejného a súkromného dlhu.
Posledné týždne začali prinášať prvé správy o insolventnosti niektorých čínskych samospráv. Podľa China Daiy Hunan Provincial Expressway Construcion Group vo vlastníctve provincie Hunan mešká s platbami úrokov na svoj dlh v objeme 3,11 mld. juanov (cca 375 mil. eur) a podobne je na tom aj Guangdong Provincial Communications Group. Celkový dlh čínskych lokálnych samospráv dosahoval podľa auditu čínskych úradov koncom minulého roka 10,7 bil. juanov (cca 1,3 bil. eur), čo predstavuje cca 27 % HDP. Vzhľadom na vývoj úverovania toto číslo dodnes ešte viac vzrástlo.
A to sa bavíme o oficiálnych číslach, ktoré čo sa týka Číny vôbec nemusia odzrkadľovať realitu. Agentúra Bloomberg po analýze výkazov 231 účelových spoločností patriacich lokálnym samosprávam zistila, že tieto spoločnosti majú vo svojich súvahách dlh v objeme 3,96 bil. juanov, pričom podľa horeuvedeného auditu dosahuje dlh účelových spoločností samospráv 4,97 bil. juanov (za zvyšných 5,7 bil. dlhu sú zodpovedné ďalšie inštitúcie lokálnych samospráv). Háčik je ale v tom, že celkovo je v Číne viac ako 6500 takýchto účelových spoločností, a bolo by príliš naivné veriť tomu, že 3,5 % spoločností na úrovni samospráv je zodpovedných za takmer 80 % dlhu. Mám teda dôvod domnievať sa, že dlh čínskych samospráv môže byť ďaleko vyšší, napríklad Moody's predstavuje toto číslo vyše 14 bil. juanov. Podľa Hongkonského profesora Langa je k tomu ešte potrebné prirátať aj dlh vo výške 16 bil. juanov voči štátom vlastnených podnikov a už sme na čísle 30 bil. juanov.
Podľa odhadov britskej banky Standard Chartered, ktorá ale väčšinu svojich aktivít vykonáva práve v Ázii, nebude až 80 % tohto dlhu splateného v plnej výške. Ako môže vyzerať následná banková kríza v stále polosocialistickej Číne odhadnúť nedokážem, nečakám však, že by Čína váhala s rekapitalizáciou bankového sektora, prípadne že zlé aktíva skúpi PBoC. Vážnosť situácie v Číne naznačujú aj posledné kroky PBoC, ktorá aj napriek inflácii nad úrovňou 5 % začala opätovne uvoľňovať menovú politiku.
Jeden dôsledok ale v mojich očiach istý  – stavebný boom v krajine sa blíži ku koncu, čo bude mať na svet ďaleko väčší dopad ako samotná čínska banková kríza. Najviac tým utrpia komodity, predovšetkým kovy, ktoré Čína v posledných rokoch masívne importovala v dôsledku stavebného boomu, utrpia ale aj ďalšie importy. Celosvetový podiel Číny na spotrebe kovov výrazne vzrástol práve od roku 2009, kedy masívna úverová expanzia spustila stavebný boom. V súčasnosti Čína, ktorej ekonomika predstavuje ani nie 10 % z globálnej ekonomiky a populácia predstavuje menej ako 20 % z celkovej svetovej populácie spotrebováva niekde medzi 40-45 % všetkých kovov, v roku 2008 to pritom ešte bolo zhruba o 10 percentuálnych bodov menej.
Podiel Číny na svetovej spotrebe najobchodovanejších kovov

A tak práve pád cien komodít, ktorý príde po skončení čínskeho stavebného boomu bude príležitosťou ich nákup, predovšetkým kovov. Komoditám z dlhodobého hľadiska verím a to z nasledujúcich dôvodov:
1.       Centrálnym bankám v západných krajinách neostáva kým odmietajú pripustiť bankroty nič iné, len ďalej tlačiť a znehodnocovať peniaze, z čoho budú oproti papierovým investíciám ako reálna hodnota logicky ťažiť komodity. A keďže bankroty by boli politická samovražda, tak očakávam, že obrátky v tlačiarňach sa budú zvyšovať.
2.       Kým Čína už rapídnym infraštrukturálnym boomom prešla (hoci ďaleko rýchlejšie ako mala, a to sa jej aj vráti), tak infraštrukturálny boom a vyšší dopyt po komoditách čaká ešte aj ďalšie krajiny druhého a tretieho sveta, v ktorých žije cca trikrát viac ľudí ako v Číne.
Hoci to tak z môjho nadpisu neznie, nechcem silou mocou tvrdiť, že to bude v roku 2012, kedy príde ku koncu stavebného boomu v Číne. Ekonóm môže vidieť nerovnováhy, presný okamih, kedy ale k ich vyrovnaniu príde je dopredu prakticky nemožné odhadnúť. Keď to ale nebude v roku 2012, tak v jednom z ďalších rokov určite.

Európa bude tlačiť peniaze a modliť sa za čo najnižšie inflačné dopady

Súčasný monetárny systém založený na frakčnom bankovníctve a nekrytých peniazoch je na okraji priepasti. Po tom, čo prasknutie hypotekárnych bublín v mnohých krajinách západného sveta v druhej polovici uplynulého desaťročia ukončilo éru nadmernej spotreby na úkor rastu súkromného dlhu, tak v snahe zabrániť recesii, ktorá by tieto ekonomické nerovnováhy vyrovnala, prebrali štafetu v udržiavaní spotreby na neudržateľne vysokých úrovniach štáty.
To presmerovalo pozornosť na ďalšiu bublinu, ktorej vznik súčasný monetárny systém umožnil – bublinu na trhu so štátnymi dlhopismi, z ktorých vlády platili len úroky, istinu naopak splácali len veľmi zriedka, v drvivej väčšine ju platili vydávaním nových dlhopisov. Tento ale systém nie je ničím iným ako pyramídovou hrou, ktorá skončí, keď investori prestanú mať záujem o nové dlhopisy. Bez toho, aby investori krajine požičali totiž vlády nielenže nemôžu hospodáriť deficitne, ale z príjmov rozpočtu zaplatiť aj istinu splatného dlhu, čo doteraz takmer nikdy nerobili. To by ale museli okamžite znížiť výdavky rozpočtov o desiatky percent, čo je nemysliteľné. Pokiaľ by v budúcom roku nikto nebol ochotný požičať krajinám eurozóny, tak 15 zo 17 by bolo nútených vyhlásiť bankrot.
Samozrejme, toto je prípad aj veľkého množstva krajín mimo eurozóny, kým v ostatných krajinách sa ale centrálne banky nebránia nakupovaniu štátnych dlhopisov za vytlačené peniaze (mnohé to už dokonca robia) v prípade problémov, ECB predovšetkým vďaka monetárne konzervatívnemu Nemecku odmieta riskovať vyššiu infláciu a byť pre štáty veriteľom poslednej inštancie a tak sa investori logicky v obave, že im v rukách ostane Čierny Peter, vyhýbajú dlhopisom európskych krajín. Európska dlhová kríza už nie je len o PIIGS, ale väčšie či menšie problémy s predajom dlhopisov, či už v podobe nižšieho záujmu alebo vyšších úrokov, majú v eurozóne všetci.
Eurozóna sa snaží aj naďalej vyriešiť situáciu bez výraznejšej pomoci ECB, tomu sa ale z môjho pohľadu pokiaľ bude aj naďalej nástojiť na zabraňovaní bankrotov nevyhne. Euroval (ktorý už sám má problémy predávať dlhopisy) totiž len dodáva čas na fiškálnu konsolidáciu, ktorá ale želaný úspech nemôže priniesť – úsporné opatrenia totiž prinesú nižší ekonomický rast a týmpádom aj nižšie príjmy do rozpočtov, čo v nich diery neuzavrie, a tak je len otázkou času kedy bude každému jasné, že viacero krajín nemá šancu svoje dlhy splatiť a dlhová kríza zasiahne aj ďalšie krajiny.
Rozpad eurozóny, ktorý by potom v prípade nečinnosti ECB nastal, je tak finančne náročný, že sa mu eurozóna bude snažiť silou mocou zabrániť. Najviac by si to paradoxne odnieslo Nemecko, ktorého bankám by museli po rozpade eurozóny dlžníci zo súkromného a verejného sektora splácať dlhy v markách, pričom by príjmy realizovali vo vlastných menách, to by ale mnohí z nich nedokázali splatiť a nemecké banky by zaznamenali straty nezlučiteľné s ďalšou existenciou. Jedinou alternatívou k takémuto vývoju je zvýšenie výkonu tlačiarní vo Frankfurte.
Vytlačením peňazí sa však bohatstvo nevytvára, akurát sa znehodnotia peniaze, a tak takého riešenie samozrejme zvýši inflačné tlaky a nie je vylúčené obdobie ďaleko vyššej inflácie, než akej sme v eurozóne svedkami v súčasnosti. Nakoľko ale nemalá časť nových peňazí nemusí ihneď skončiť v obehu, ale na rezervných účtoch v ECB, tak presnejšie kvantifikovať dopady monetizácie štátneho dlhu v eurozóne na infláciu, nie je možné. Kým nečinnosť ECB by viedla k štátnym bankrotom a kolapsu finančného systému, tak pri tlačení peňazí až taká jednoznačná kauzalita s vysokou infláciou nemusí byť. A práve preto čakám, že sa napokon politici eurozóny za asistencie ECB uberú práve týmto smerom a budú sa modliť za čo najnižšie inflačné dopady, hoci toto riešenie považujem za najhoršie zo všetkých možných.
Zverejnené 2. januára v Lidových Novinách (http://pdfcast.org/pdf/ecb-za-ne-tisknout)

Prednáška TUKE- O príčinách dlhovej krízy a prečo euroval nie je jej riešením (12.12)

Časť 1


Časť 2


Časť 3


Časť 4


Časť 5


Časť 6